Úvod

Milí sestry a bratia, drahí priatelia! Príbeh, o ktorom dnes budeme uvažovať, nás zavedie až na úplný začiatok. Židia totiž prvých jedenásť kapitol 1. knihy Mojžišovej označujú za pradejiny – prehistóriu – a až to, čo nasleduje, teda následné prerozprávanie príbehu patriarchov (Abraháma a jeho potomkov),  je v tomto chápaní počiatkom dejín.

Čítajme teda celú kapitolu Gen 12,1-20: „Hospodin povedal Abrámovi: Odíď zo svojej krajiny, od svojho príbuzenstva a z domu svojho otca do krajiny, ktorú ti ukážem. Urobím z teba veľký národ, požehnám ťa, zvelebím tvoje meno. Buď požehnaním! Požehnám tých, čo žehnajú teba, zlorečiť budem tým, čo tebe zlorečia. V tebe budú požehnané všetky pokolenia zeme.  Vtedy Abrám odišiel, ako mu prikázal Hospodin. Šiel s ním aj Lót. Abrám mal sedemdesiatpäť rokov, keď odišiel z Cháranu. Abrám vzal svoju ženu Sáraj, svojho synovca Lóta, všetok majetok, čo nadobudli, i služobníctvo, ktoré získali v Chárane. Pohli sa a šli do Kanaánu. Keď prišli do Kanaánu,  Abrám prešiel krajinou až k posvätnému miestu v Sícheme, k Móreho dubu. Vtedy bývali v krajine Kanaánčania. Abrámovi sa zjavil Hospodin a povedal mu: Túto krajinu dám tvojmu potomstvu. Potom tam postavil oltár Hospodinovi, ktorý sa mu zjavil. Keď v krajine nastal hlad, Abrám odišiel do Egypta, aby tam začas pobudol, lebo v krajine sa veľmi rozšíril hlad. Keď sa chystali vojsť do Egypta, povedal svojej žene Sáraj: Pozri sa, viem, že si žena krásneho vzhľadu. Keď ťa uvidia Egypťania, povedia si: Toto je jeho žena. Mňa zabijú a teba nechajú nažive. Povedz teda, že si moja sestra, aby sa mi pre teba vodilo dobre a zostal som tvojou zásluhou nažive Keď Abrám prišiel do Egypta, Egypťania videli, že je to žena veľmi krásna.  Uvideli ju aj faraónovi dvorania, vychválili ju pred faraónom a odviedli ju do jeho paláca.  Ten pre ňu s Abrámom dobre zaobchádzal, takže mal ovce, dobytok, osly, sluhov, slúžky, oslice a ťavy. Hospodin však postihol faraóna i jeho dom ťažkými údermi pre Sáraj, Abrámovu ženu. Faraón zavolal Abráma a povedal mu: Čo si mi to urobil? Prečo si mi nepovedal, že je to tvoja žena?  Prečo si povedal, že je to tvoja sestra? Ja som si ju preto vzal za ženu. Tu teda máš svoju ženu, ber si ju a choď!  Faraón ho potom zveril mužom, aby ho poslali preč aj s jeho ženou i so všetkým, čo mal.“

S kým sa tu Abra(há)m stretol? S Bohom. S Hospodinom. To vieme my, to vedel Mojžiš, keď príbeh písal. Ale čo asi vedel o Ňom Abram? Čo to bolo pre neho za boha? Rozprávali mu o ňom v sobotnej škôlke? Počul o ňom kázať? Čítal o ňom

v Biblii?  Nič  z  toho.   Pripusťme,  že  sa  k nemu ústnou tradíciou dostalo čosi matného, ale nič viac…

Ten, kto tu hovorí k Abramovi je v jeho chápaní iba nejaký boh. Ale stretnutie s ním je bezprostredné, a preto tak silné, že Abram sa zodvihne a urobí presne to, o čo ho tento boh žiada.

Abram poslúchne, prichádza do zasľúbenej  zeme. Tam ešte raz Boh prehovorí, aby potvrdil, že Abram skutočne prišiel do zeme, kam mal prísť. Abram mu tu stavia oltáre.  Dej ale pokračuje a my zisťujeme, že ani Abramova pripravenosť nebola bezvýhradná. Že dokonca i človek ako on, ktorý hneď na prvýkrát poslúchol toho cudzieho boha a šiel, teraz sklamal… Lenže kto sa tu vlastne nečakane odmlčuje? Čo sa to stalo? Abram na Boží príkaz ide do zasľúbenej zeme, Boh potvrdí svoju vôľu, Abram mu za to prejaví vďačnosť. Až potiaľto to je ideálne. Kde sa to celé začalo komplikovať? V zasľúbenej zemi nastalo sucho, také sucho, že Abram proste musí niečo urobiť. Vieme si určite predstaviť, obzvlášť po jeho predošlom jednaní, že úplne dôveruje Bohu, že sa modlí, stavia Bohu ďalšie oltáre a čaká rozuzlenie. Lenže to neprichádza a smäd a nedostatok potravy sú tak naliehavé, že Abram si povie: „Nedá sa nič robiť, Boh sa za mňa nepostavil, musím si pomôcť sám.“ Ide a situáciu rieši… Možno stačilo počkať ešte malú chvíľku… Možno sa rozhodol odísť tesne predtým, ako Boh chcel zasiahnuť… A tak ho Boh necháva ísť…

A práve vtedy, tam v Egypte, tam v tej kaši, ktorú si Abram navaril, sa Boh Abramovi ukáže a dá mu najavo, že bol po celú dobu prítomný. Zaskočí ho tým… Tam, kde by sme čakali, že Boh prehovorí, mlčí. Tam, kde už ho pre dlhé mlčanie a vo chvíli najvyššej potreby nikto nečaká, prehovorí…

Je tu ale ďalšie prekvapenie. Tým, ako sa Boh

v Egypte prejavuje, ukazuje, že mu záleží práve na Abramovi. Napomína ho ústami faraóna, ale chráni ho a odpúšťa mu. Ako by mu chcel povedať: „Neboj sa, ja som dobrý. Som s tebou.“

Som s tebou. To znamená dve veci: „Som tam, kde si ty, vidím tvoju vernosť a poslušnosť i tvoju neveru, netrpezlivosť a neposlušnosť“. Ale „Som s tebou“ znamená tiež: „Som pri tebe, som na tvojej strane“.

A z tohto príbehu vysvitá veľmi jasne, že Božie „Som s tebou“ znamená pre Abrama dokonca: „Nadržujem ti, teba som si vyvolil, si môj“. Boh je tu, Boh je s Abramom, vedľa neho a vo všetkej svojej božskej sile na jeho strane. A predsa nie k Abramovým službám.

Objavuje sa vo svojom čase a jedná, plní, čo Abramovi zasľúbil… Posiela ho do zeme, kde je hlad, sľubuje mu dieťa, ale Sára je bezdetná… Zase tu je netrpezlivosť a navarená kaša s Hagar a s Izmaelom… No Boh sa predsa vo svoj čas prejaví a povie tým: „Nie si na to sám, nezabudol som na teba, som  s tebou…“

Boh JE s Abramom. Je vedľa neho, s ním, nadržiava mu. Boh Abrama v Egypte napomína, ale ho chráni. Napriek zlyhaniu, napriek problémom, ktoré si spolu so Sárou znova a znova vyrábali… Boh nachádza Abrama v Chárane, sprevádza ho do Egypta, kam utiekol zo zasľúbenej zeme. Boh ide tam, kde je Abram, ale nenecháva ho tam, kde je. Každé stretnutie znamená nové poučenie, nové nasmerovanie…

Priblížili sme si Abrama. Človeka, ktorý prejavil nesmiernu dôveru k Bohu, ktorý kvôli Bohu úplne a navždy zmenil celý svoj život. A predsa bol v určitej chvíli zaskočený, keď sa Boh prejavil. Nebol sám.

Poďme sa v krátkosti podívať na dve ďalšie

biblické postavy, ktoré prežili to, čo on.

Mária Magdaléna: Ján 20,1.11-16: „V prvý deň týždňa , včasráno, keď bola ešte tma, prišla k hrobu Mária Magdaléna a videla, že kameň je od hrobu odvalený…. Mária však stála vonku pri hrobe a plakala. Ako tak plakala, nahla sa do hrobu a videla dvoch anjelov v bielom sedieť tam, kde predtým ležalo Ježišovo telo; jedného pri hlave, druhého pri nohách. Tí jej povedali: Žena, čo plačeš? Odpovedala im: Vzali môjho Pána a neviem, kam ho položili.  Obrátila sa a za chrbtom videla kohosi stáť, ale nepoznala, že je to Ježiš. Prečo plačeš? spýtal sa jej. Koho hľadáš? Mária sa domnievala, že je to záhradník, preto mu povedala: Pane, ak si ho odniesol, povedz, kde si ho položil, a ja poňho pôjdem. Mária! prihovoril sa jej Ježiš. Obrátila sa a po hebrejsky zvolala: Rabbuni! To znamená Majstre!“  (Ján 20, 14-16)

V uvedených textoch Písma stretávame Máriu, ktorá plače. Zrútil sa jej celý svet a nevie, ako ďalej. Ježiš, bol v hrobe, a teraz tam nie je! Tak toto je už priveľa! Nestačí, že sa nechal ukrižovať, ale teraz, keď chcela zabalzamovať jeho telo, zisťuje, že Ježišovo telo z hrobu zmizlo! Kto ho len mohol ukradnúť? Prečo ešte aj toto? Slzy sa jej tlačia do očí…. Tí dvaja, ktorých videla v hrobe sú takí nechápaví! Oni sa pýtajú, prečo plače! Či nevedia, ako jej srdce krváca? Nerozumejú, čo teraz prežíva? Obracia sa a cez slzy vidí nejakú postavu. Áno, on to bude vedieť –  záhradník! On určite vie, možno práve on ho odniesol! Nestačí ani len otvoriť ústa a neznámy sa pýta prvý: „Prečo plačeš? Koho hľadáš?“ Akože to nevie? Nepočul pred chvíľou, o čom sa s tými dvomi rozprávala? Veď im to už povedala. Aha, možno prepočul, možno jej nerozumel, tak to zopakuje aj jemu: „Pane, ak si ho odniesol ty, povedz, kde si ho položil. Ja pre neho prídem. Ja ho dám doniesť späť!“ Horko sa rozplakala. V tom zrazu počuje tak známe slová, tak známy hlas. Až sa jej dych zatajil. Tak nežné oslovenie, s takou láskou a porozumením vyslovené jej vlastné meno: „Mária!“ „Čože? To nie je možné!“ Utiera si slzy a vidí pred sebou stáť Ježiša! On žije? Nesníva sa jej to? Padá k jeho nohám a opäť so slzami v očiach, tentoraz so slzami radosti kričí: „Majstre!“ Ten výkrik vyjadroval všetko, čím nedávno prešla. To oslovenie, bolo vyjadrením najväčšieho šťastia a radosti z toho, že tam, kde pred chvíľkou akoby všetko končilo, zrazu akoby zázrakom sa všetko opäť začína! Smútok a žiaľ je vystriedaný radosťou a šťastím. Tie dve slová „Mária!“ a „Majstre!“ skrývajú v sebe nesmierne bohatstvo skúsenosti osobného stretnutia so vzkrieseným Ježišom. Stretnutia, ktoré resetuje zdanlivú prehru a naštartuje nové víťazstvo! Tak veľmi je Mária zaskočená, tak neočakávane sa k nej

Boh sklonil…

Otvorme si ešte jeden príbeh. Príbeh učeníka Jána: Zj 1,10-13: „V Pánov deň som bol vo vytržení ducha a počul som za sebou mohutný zvuk ako hlas poľnice,   ktorý hovoril: Čo vidíš, napíš do knihy a pošli siedmim cirkvám: do Efezu, Smyrny, Pergama, Tyatír, Sárd, Filadelfie a do Laodicey. Obrátil som sa, aby som pozoroval hlas, ktorý ku mne hovoril. A keď som sa obrátil, videl som sedem zlatých svietnikov a uprostred svietnikov akoby Syna človeka, oblečeného do dlhého rúcha a cez prsia prepásaného zlatým pásom.“

Kto to bol Ján? Ježišov najmilší učeník. Ak bol niekto Ježišovi blízky, boli to jeho učeníci. Ak bol niekto z nich ešte bližšie, boli to tí dvanásti, ktorí sa vzdali všetkého, len aby mohli byť s Ježišom. A ak boli niektorí z dvanástich Ježišovi obzvlášť milí, boli to Peter, Jakub a Ján. No podľa Písma bol jeden učeník, ktorý bol Ježišovi najbližšie. Bol to práve Ján, miláčik Pánov. Ján zasvätil Ježišovi nielen tých 3,5 rokov, ktoré smel stráviť v jeho blízkosti. Ján obetoval Ježišovi celý svoj dlhý život, celú svoju kariéru. Kázanie Kristovej slávy sa stalo celým jeho životom. Ján sa stal služobníkom Kristovej cirkvi, otcom jedného z najvýznamnejších zborov v Efeze. A práve pre svoju službu Kristovi sa dostal až tam, kde sme ho v citovanom texte zastihli. Do vyhnanstva na ostrove Patmos, kam za ním práve prichádza Kristus. Nezaskočil vás ten Jánov popis? Mňa šokoval. Za opusteným Jánom prichádza ten, komu obetoval všetko, úplne všetko čo mal a čím bol. Ten, komu bol Ján najbližším priateľom zo všetkých. A čo na to Ján?
Videl som predmety (svietniky), no a niekde za nimi niekto ako… Uplynulo príliš veľa rokov od Ježišovej smrti a nanebovstúpenia, než aby bol Ján pripravený na to, že sa ešte môže stretnúť s Ježišom…

Všetci traja, Abram, Mária a Ján, podriadili svoje životy Bohu. A predsa boli všetci traja zaskočení, keď za nimi prišiel.

Napadlo vás niekedy, že Abrahám, otec všetkých veriacich, nemal žiadne náboženstvo? Nebol žid, kresťan ani moslim, aj keď všetky tieto náboženstvá ho považujú za svojho praotca. Abrahám nemal náboženstvo, ktoré by ho učilo, čo sa má a nemá veriť, čo sa má a nemá robiť. On prežil stretnutie s Bohom. S cudzím Bohom, ktorý jedného dňa vstúpil do jeho života. Vstúpil, aby už nikdy neodišiel. Abrahám ho až intímne poznával   v rozhovoroch, prežil s ním tak silné okamžiky ako obetovanie Izáka, a predsa boli chvíle, kedy ho ten zároveň blízky a zároveň tajomný Boh zaskočil.

Mária a Ján sa tohto „cudzieho boha“, ktorý hovorieval s Abrahámom, dotýkali vlastnými rukami. Boli jeho najbližší. A teraz, naraz zaskočení a šokovaní Ježiša nespoznávajú…

Sestry a bratia, drahí priatelia! Nie ste tiež zaskočení? Nehovoríte si, tak ako ja: „Ak oni neboli pripravení, čo potom my?“ Ako sa my môžeme pripraviť, aby sme neboli zaskočení Bohom? Ako poznávame Boha my? Cez Božie slovo? Určite. Dôverne známa, viera otcov. Nemenná včera, dnes i naveky. Sám Ježiš hovorí: „Nebo a zem sa pominú, ale moje slová sa nepominú.“ (Luk 21,33) Je tu niečo pevné, konkrétne, niečo, na čom sa dá stavať. Ale práve keď čítame toto Slovo, poznávame, že tu nie je preto, aby sme ním Boha zviazali a naplňovali s Božou pomocou svoje predstavy. V Biblii zisťujeme, že Božie slovo je šokujúce a zaskočí toho, kto sa s ním stretne.

Pieseň 144 000 – v Zj 14,3 „Spievali novú pieseň pred trónom, pred štyrmi bytosťami a pred staršími. Ale nikto sa nemohol naučiť tú pieseň, iba stoštyridsaťštyritisíc vykúpených zo zeme.“ Prečo nespievali aj anjeli? To mali taký problém s notami

alebo s hudobným sluchom?

Evanjelium nechce byť naučenou teóriou, ale prežitou skúsenosťou. Ako by ste definovali Božie slovo? Čo je to? Ján 1,14:  „A Slovo sa stalo telom a prebývalo medzi nami a my sme videli jeho slávu, slávu, akú má od Otca jednorodený Syn, plný milosti a pravdy.“ – Boh neprináša iba pravdu, priniesol nám v Kristovi seba samého.

Nechcem, aby nás to, čo hovorím, ubíjalo. Nechcem, aby ste si z toho, čo počujete, odniesli pocit, že Boh je niekde ďaleko, mimo náš dosah, a pokiaľ ON sa nerozhodne, potom sa trebárs po celý život vôbec nestretneme. Chcel by som, aby nás Abrahámova skúsenosť priviedla k tomu, že sa rozpamätáme na chvíle, o ktorých môžeme povedať: „Tu ma Boh našiel. A že sa Boha vydáme znovu hľadať. Čakať na stretnutie s Ním. Aby sme povedali spolu s apoštolom Pavlom: „Nie že by som to všetko bol už dosiahol a bol už dokonalý, ale bežím, aby som to získal, pretože si ma získal aj Kristus Ježiš.“ (Fil 3,12)

Bojíme sa, že nás Boh ponechal napospas náhode alebo svojmu dobrému rozmaru? Nechajme prehovoriť Slovo Božie: „A ja vám hovorím: Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria vám.“ (Luk 11,9)

Ježiš nepovedal: „Neproste, nehovorte mi do toho“. Nie. Naopak. Povedal: „Proste“ – a nielen to – hľadajte – a nielen to – klopte. Ježíš trikrát zdôrazňuje, že nemáme zostať, kde sme. A trikrát sľubuje, že nezostaneme bez odpovede. Teraz už ide len o to, aby sme z tohto Božieho sľubu urobili vlastnú skúsenosť. Aby sme počúvli tento trojitý príkaz a dožadovali sa tohto trojitého zasľúbenia. Pamätajme naň vo chvíľach, kedy si budeme pripadať opustení a zabudnutí.

Spomeňme  si.   Abram,   Mária   i  Ján  sa

v situáciách, v ktorých sme sa s nimi stretli, cítili opustení, sklamaní, zaskočení a bez Boha. Ale práve vtedy bol Boh s nimi, čo neznamená len za scénou. Bol s nimi, teda pre nich – zachraňuje za Abrama situáciu a zároveň ho tým privádza späť do zasľúbenej zeme; oslovuje Máriu ako stelesnenie evanjelia o vzkriesení a Jánovi sa zjavuje, aby mu predal tú najúžasnejšiu novinu, akú kedy ľudstvo dostalo. Správu o veľkolepom konečnom víťazstve dobra nad zlom.

Pán Boh tu nie je preto, aby na povel plnil naše priania. I keď nepriskočí, na lusknutie prstami, predsa tu stále je, je s nami a je na našej strane.

Záver

Ten, kto niekedy letel lietadlom počas pochmúrneho, zamračeného dňa, pozná ten pocit. Je týždeň zatiahnuté a vy máte pocit, že už 100 rokov nebolo inak ako opršane. Potom sa s vami lietadlo vznesie, prelezie cez mračná a okolo vás sa rozžiari jasné slnko. Vždy (pokiaľ je deň). Bez ohľadu na to, ako je dole, tam hore je vždy prekrásne slnečno. Vrátite sa na zem, je zase škaredo, všetci sa tvária kyslo, hľadia do zeme, niekam sa ponáhľajú, ale vy, vy si ten zážitok zhora nesiete so sebou. Viera je ako to lietadlo, vyhupne vás nad mračná. A nezabudnite. Čím sú mračná ležiace nad krajom temnejšie, tým nižšie ležia a tým bližšie nad vami je to krásne slnko. Pokiaľ nezabudneme, že Boh je s nami i tam, kde všetko nasvedčuje tomu, že sme sami, budeme ako tí cestovatelia z práve pristávajúceho lietadla, cestovatelia so zvláštnym úsmevom, ktorý hovorí: „Ja viem, ako je tam hore“. Potom budeme lepšie pripravení znášať Božie mlčanie vtedy, keď sa Boh rozhodne mlčať; a lepšie pripravení počuť Božie hovorenie vtedy, keď sa Boh rozhodne k nám hovoriť.

Amen.