„Pokušenie, ktoré na vás doľahlo, je len ľudské. Boh je však verný, On nedopustí, aby ste boli pokúšaný nad svoje sily, ale s pokušením dá aj východisko, aby ste ho vládali zniesť.“              (1 Kor 10, 13)

Tento text Biblie je pre mňa jeden z najkľúčovejších. Vždy, keď si myslím, že je toho veľa, spomeniem si na toto zasľúbenie a úmyselne si ho pripomínam.

Ľudské pokušenia. Prežívaš ich? Ja áno. Som pokúšaný, aby som sa neustále sťažoval na ťažkú dobu, v ktorej žijeme. Som pokúšaný, aby som urobil to alebo ono. Som pokúšaný reagovať podráždene na všetky nečakané podnety, s ktorými sa stretávam a ktoré ma vyvádzajú z môjho konceptu. Som pokúšaný, aby som sa v mojej mysli zaoberal iba sám so sebou a so svojimi problémami. Som pokúšaný… niekedy tak silno, že si myslím, že sa to už nedá uniesť.  Pane, prečo práve ja? Pane, je to nad moje sily! Pane, dokedy ešte?

Fascinuje ma, ako Pavol v uvedenom texte pripomína, že Boh je verný. Táto skutočnosť je sama o sebe neskutočne povzbudzujúca. On, Stvoriteľ vesmíru, On môj Záchranca  a Spasiteľ je na mojej strane! Jemu na mne záleží! On to má všetko pod kontrolou!

Mnohokrát ma v tejto súvislosti napadá príbeh dvoch sluhov, ktorým ich pán dal za úlohu, aby sa na druhý deň skoro ráno dostavili na určené miesto a vyniesli každý z nich vrece ryže na neďaleký kopec pre istého kupca. Keď tam ráno prišli, jednému z nich pán hovorí: „Ty ponesieš iba pol vreca ryže, lebo kupec sa tu včera večer zastavil a pol vreca si už sám zobral.“ Tak sa obaja sluhovia vydali na cestu. Ten, ktorý niesol iba pol vreca, dorazil na kopec prvý, sadol si a netrpezlivo čakal na svojho kolegu. Keď ten dorazil, sotva vrece položil, už mu jeho spolusluha s nadšením hovorí: „Vieš čo, je to fantastické, ako Boh vypočul moju modlitbu!  Celú   noc  som  sa  modlil, aby  som  nemusel   niesť  celé  vrece  a videl  si,  čo sa ráno stalo. Pán vypočul moju modlitbu!“ Po chvíľke mlčania prehovorí ten druhý sluha a hovorí: „Aj ja som sa celú noc modlil. Pán vypočul aj moju modlitbu.  Modlil som sa, aby mi dal silu uniesť celé vrece. A On mi ju dal!“

Milá sestra, milý brat, drahý priateľu! Možno i ty si myslíš, tak ako ja, že by náš Nebeský Pán mal odobrať či umenšiť niektoré pokušenia či skúšky, ktoré na mňa doliehajú. Čo keď je ale pre mňa lepšie, keď mi ich ponechá, no dá mi silu ich uniesť?

Skúsme nechať na ŇOM, aby On rozhodol, čo je pre nás to najlepšie. On nedopustí viac, ako k čomu dá silu i uniesť. Nie je to úžasné? Prečo to robí? Lebo je verný. On dáva východisko z každej situá-cie, z každej skúšky či pokušenia.

Daniel Márföldi