Jedným z podobenstiev Pána Ježiša Krista, ktoré má dve verzie je aj podobenstvo „O dvoch staviteľoch“, alebo podobenstvo „O dvoch domoch“. Zaznamenali ho Matúš aj Lukáš.
Prečítajme si najskôr Matúšovu verziu u Mat 7,24.27: „24 Každého tedy, kto čuje tieto moje slová a činí ich, pripodobním rozumnému človekovi, ktorý postavil svoj dom na skale. 25 A spustil sa lejak, a prišly rieky, a zavialy vetry a oborily sa na ten dom, a nepadnul, pretože bol založený na skale. 26 A každý, kto čuje tieto moje slová a nečiní ich, bude pripodobnený človeku bláznovi, ktorý vystavil svoj dom na piesku. 27 A spustil sa lejak a prišly rieky, a zavialy vetry a zavadily o ten dom, a padnul a jeho pád bol veliký.
Teraz si prečítajme aj Lukášovu verziu u Luk 6,47-49: „47 Každý, kto prichádza ku mne a čuje moje slová a činí ich – ukážem vám, komu je podobný. 48 Podobný je človekovi, staväjúcemu dom, ktorý kopal a išiel hlboko a položil základ na skale. A keď prišla povodeň, oborila sa rieka na ten dom, ale nemohla ním pohnúť, pretože bol dobre založený na skale. 49 Ale ten, kto počul a neučinil, podobný je človekovi, postavivšiemu dom na zemi bez základu, na ktorý sa oborila rieka, a hneď sa zrútil, a pád toho domu bol veliký.“
A. Porovnanie
Na prvý pohľad sú záznamy oboch evanjelistov dosť podobné. Pri dôkladnejšom skúmaní však vidíme a môžeme vysledovať, že sa technika prerozprávania oboch evanjelistov nenápadne, ale predsa líši. Každý z nich reprodukuje svoje pochopenie a svoju aktualizáciu daného podobenstva.
1) Nenápadný, ale zaujímavý rozdiel vidíme ohľadne vymedzenia tzv. „počúvaných slov“ a charakteristiky adresáta.
Matúš zaraďuje svoje podobenstvo na záver Ježišovho kázania na hore (Mat 5-7 kap), a tak pridá do vety slovíčko: TIETO. „Každý, kto počuje tieto moje slová a činí ich…“ čítame vo verši 24. Toto isté sa udeje aj vo verši 26: „Každý, kto počuje tieto moje slová nečiní ich…“ Jasne tým naznačuje, že ide o výzvu k rozhodnutiu v súvislosti s práve odzneným kázaním Ježiša Krista na hore. Je na poslucháčovi, či chce prijať tieto Ježišove slová, toto Jeho „programové vyhlásenie“, ako základ pre svoj budúci život, alebo nie.
Lukáš zaraďuje toto podobenstvo tiež na záver Ježišovho kázania na tzv. rovine, ktoré obsahuje mnoho podobných naučení ako spomínané kázanie na hore u Matúša, no nedáva tomuto konkrétnemu kázaniu až tak veľký význam ako Matúš. Lukáš nehovorí „tieto“ moje slová, ale hovorí všeobecne. Toto podobenstvo je podľa Luk 6,47 pre „každého, kto prichádza ku mne, čuje moje slová a činí ich“. Ktorékoľvek moje slová, nielen iba konkrétne kázanie. Kladie dôraz na tzv. „prichádzanie“ k Ježišovi, na blízky vzťah a záujem nielen o to, čo Ježiš hovorí, ale aj o osobu samotného Ježiša.
2) Druhý rozdiel vidíme v tom, ako sú popísané sprievodné javy, ktoré búrku sprevádzajú.
Matúš hovorí farbisto o vetre a lejaku ako o príčinách stúpnutia vody (kap. 7, 25 a 27 verš). Má na to svoje dôvody. Chce zdôrazniť, aké pohromy, katastrofy a aké utrpenia môžu stretnúť oboch staviteľov bez rozdielu. Preto sa pri opise a vymenovávaní živelných pohrôm zdržiava dlhšie a venuje im výraznú časť svojho rozprávania.
Lukáš túto časť príbehu nepotrebuje zamieňať na drobné, je preto stručnejší. Oproti Matúšovi, kde akoby sa všetko spiklo a útok prišiel zo zeme i zo vzduchu, u Lukáša sa iba zdvihne hladina a „udrie“ rieka (kap. 9,48.49).
3) Ďalší rozdiel medzi oboma správami je v tom, ako a kde sa stavia.
U Matúša sa stavia na skale a na piesku. Alternatívou je skala a piesok (Mat 7,24.26).
U Lukáša síce zostáva na spodku tiež skala (Luk 9,48), ale alternatívou je skôr ísť do hĺbky (k tej skale) alebo zostať na povrchu. Toto je ten najzávažnejší rozdiel medzi oboma podobenstvami.
4) Za povšimnutie stojí aj rozdiel, ktorý spočíva v tom, ako sú pomenovaní jednotliví stavitelia.
Matúš nám hneď na začiatku povie, kto je kto a prezradí, čo si o ktorom staviteľovi máme myslieť. Jeden je múdry, druhý je bláznivý. Zdalo by sa, že dopredu prezrádza pointu, no urobí to šikovne. Povie síce na začiatku, že každý je diametrálne odlišný, ale potom líči ich osudy ako veľmi podobné. Obaja stavali dom, na oboch prišli rovnaké životné skúšky. Nejako sa stalo, že jeden z domov im podľahol a druhý nie. Rozdiel medzi nimi je skrytý v niečom, čo nie je na prvý pohľad zvonka vidieť, teda v základoch.
Lukáš dáva obom rovnaké meno. Aj jeden je iba človek aj druhý je iba človek. Rozdiel sa ukáže, už keď títo dvaja začnú stavať, teda v spôsobe ich činnosti. Necharakterizuje ich rozdielnym pomenovaním, ale rozdielnou činnosťou.
5) Napokon sa dostávame aj k poslednému rozdielu ohľadne štruktúry textu.
Matúš je prísne symetrický vo svojom rozprávaní o oboch staviteľoch. Jeho príbeh je o tom, kde dvaja robia to isté. Líši sa iba skala či piesok a nepadol či padol. Obidva domy sa na pohľad nemusia líšiť (do základov človek nevidí); a na oboch prídu úplne rovnaké životné krízy (nie je to tak, že by sa zbožnému nič nestalo a bezbožného prenasledovala jedna kliatba za druhou!). Rovnaké životné skúšky a životné osudy, ale jeden v nich obstojí a druhý nie. To všetko len kvôli tomu, na čo sa spoliehali. Jeden na skalu, druhý na piesok či zvetralú skalu.
Lukáš Matúšovu symetriu rozbije. Nezáleží mu na nej. Alebo presnejšie, chce byť asymetrický, pretože jeden z jeho staviteľov si dal tú prácu ísť do hĺbky, zatiaľ čo ten druhý iba zostal na povrchu. Rozdiel medzi oboma musí byť podľa Lukáša už v tej námahe, ktorú si jeden neušetril, a druhý áno. Príbeh prvého staviteľa je preto u Lukáša omnoho dlhší. Ten druhý je kratší, odbitý. Najskôr nie preto, že by Lukáš z pedagogických dôvodov uprednostňoval kladný príklad, ale preto, že ten druhý toho robí menej. Nie je o ňom čo povedať a musíme robiť pauzy tam, kde niečo chýba.
B. Kontext
Už sme si povedali, že obaja evanjelisti majú podobenstvo o dvoch staviteľoch na konci Ježišovej reči (Matúš: kázanie na hore / Lukáš: kázanie na rovine), ale u Matúša sa omnoho zreteľnejšie vzťahuje k celku danej reči („kto počúva tieto moje slová“ Mat 7,24), kontextom je teda celé kázanie na hore (Mat 5-7 kap.). U Lukáša táto väzba takmer chýba, preto vystupuje do popredia bezprostredný kontext: „Prečo ma oslovujete: Pane, Pane, a nerobíte to, čo hovorím?“ (Luk 6,46).
Matúš má za týmto výrokom: „Nie každý, kto mi hovorí: Pane, Pane! vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je v nebesiach.“ (Mat 7,21) pomerne dlhý výpočet toho, čo všetko robia (a čoho sa právom dovolávajú) tí, ktorí ho oslovujú Pane (vyháňajú démonov, prorokujú, činia zázraky – Mat 7,22, lenže nerobia, čo hovorím: to čo robia, nie je výsledkom ich vzťahu s Bohom, nežijú s Ním v harmónii, nie sú milosrdní ale sa snažia s Bohom obchodovať, takže nepochopili vlastne nič).
U Lukáša ide skôr o varovanie pre tých, ktorí nerobia nič. Ide o to, že nestačí počuť, človek musí ísť za tým, čo počul, ísť do hĺbky, aby pochopil o čom to je, aby pochopil význam.
C. Hĺbka, ísť do hĺbky, pevné základy
Skúsme sa trochu pozastaviť pri tom, čo to znamená ísť do hĺbky. Človek môže ísť do hĺbky Ježišových slov, prípadne do hĺbky Starého zákona, ktorý Ježiš vykladá, ale aj do hĺbky vlastného života, minulosti, vedomia – teda do hlbokého pokánia. Aj jedno aj druhé je dôležité.
D. Povrchnosť, zostať na povrchu, bez základov
Dom je obrazom života, toho, čo tvorí domov, v čom som doma. Ide však o to, na čom stojí a ako som ho postavil. Čo je na spodku. Môžeme vidieť niekoľko rozmerov toho, čo to znamená bez základov:
a) Pokrytecká zbožnosť (či už farizejská – tú radi kritizujeme, alebo kresťanská) predstiera a hrá hĺbku, no v skutočnosti zostáva pri formálnych klišé, pri zásadách, rituáloch apod. Na prvý pohľad to vypadá rovnako, ale rozdiel vyjde na povrch, keď príde kríza. Pokrytecká zbožnosť hriechu funguje, pokiaľ sa nič nedeje. Pokiaľ človek nezlyhá, nesklame, alebo nie je vystavený skúške.
b) Druhou možnosťou je povrchnosť. Nepokrytá, nepokrytecká povrchnosť. Povrchný, nadšený entuziazmus. „Radostné“ kresťanstvo, ktoré nepočíta s krízou a nie je na ňu pripravené.
V oboch týchto prípadoch sa zameriavame na človeka, ktorý nepostavil základy. Rovnako by sme mohli uvažovať tiež o tom, ako vypadalo kresťanstvo, s ktorým sa stretol. Je to svojím spôsobom príznačné, keď sa stretneme s argumentmi typu: „Ako to mohol Boh dopustiť!“ (vojnu, Oswiečim, smrť niekoho blízkeho alebo nejakú osobnú krivdu…). Takáto otázka spätne prezrádza, že pýtajúcemu sa bolo kresťanstvo predstavené ako ľudová idylka, ktorá nepočíta s utrpením a nemá čo povedať do skutočného života. Pritom Biblia je plná skutočného života, realizmu, vrátane utrpenia v ktorom obstojí. To znamená, že ten, kto je takto vyvedený z miery, celý čas nešiel do hĺbky Ježišových slov ale uspokojil sa s nejakou zjednodušenou parafrázou zo sobotnej škôlky.
c) Tretia možnosť ako toto podobenstvo vykladať by bola, čo má kresťan ako „nadstavbu“ oproti nekresťanovi. To je to, čo zdôrazňuje Matúš. Obaja stavitelia sa od seba nelíšia (nemusia sa líšiť) tým, že by jeden vybudoval solídnejší dom a druhý škaredší, alebo že by sa zbožnému vyhli všetky krízy. Líšia sa tým, čo je mimo nich, základom, ktorý jedného podrží a druhého nie. Ten rozdiel je „dogmatický“. Nie je jedno, čomu človek verí, záleží na tom, či ho to dokáže podržať. Tento význam je, ako už bolo povedané skôr Matúšov.
Lukáš zdôrazňuje, že nestačí počuť, je potrebné ísť do hĺbky, aby sme pochopili. Lukáš akoby spolu s Jakubovou epištolou (Jak 2. kap.) zdôrazňoval: nestačí niečomu teoreticky veriť, je potrebné sa na to, čomu verím, v živote spoľahnúť.
E. Poučenia
a) Keď dvaja robia to isté, nemusí to byť to isté. Navonok sa môže zdať, že nie je žiadny rozdiel medzi životom veriaceho a neveriaceho. Dokonca sa môže stať, že tomu, kto neverí sa darí lepšie, ako tomu, kto Bohu verí. Až životné krízy väčšinou odhalia to, čo nie je na prvý pohľad vidieť. Tak, aký veľký rozdiel je medzi skalou a pieskom, tak veľký rozdiel je medzi životom v harmónii s Bohom a životom, ktorý s Bohom nepočíta. To, čo je postavené na dočasnom, ľudskom základe padá, to čo na Božskom, pretrváva.
b) Rovnaké problémy, rovnaké skúšky a rovnaké životné údery môžu jedného človeka posliniť a druhého zničiť. To, že som kresťanom neznamená, že nemôžem smrteľne ochorieť čo dokonca zomrieť ja, alebo niekto z mojich blízkych. Rozdiel je opäť vo vnútornom nasmerovaní. Keď počítaš s Bohom a držíš sa Ho, niet sily a situácie, ktorá ťa pripraví o večný život. Keď s Bohom vo svojom živote nepočítaš, večný život ti nenávratne unikne. Moje vnútorné prežívanie Božieho pokoja mi nemôže zobrať žiadna, ani tá najtragickejšia udalosť, ktorá sa so mnou udeje navonok.
c) Povrchnosť sa v otázkach viery, v prístupe k Božiemu slovu, v kresťanskej službe a v živote nevypláca. Je potrebné stavať svoj život na pevnom základe Božej lásky, je potrebné nechať sa ňou preniknúť do svojho najhlbšieho vnútra. Za vzťah s Bohom je potrebné bojovať. K tomu, aby sa náš duchovný život zrútil, netreba urobiť nič. Pasivita vo vzťahu k Bohu vedie k stroskotaniu nášho vzťahu s Ním. Naopak, aktívny prístup v budovaní vzťahu s Bohom prináša pevný a trvalý základ ktorý nás vždy podrží.
d) Dôležité je Božie slovo nielen čítať, počuť, prijímať, ale hlavne nechať ho pôsobiť, žiť a konať pod jeho vplyvom, v harmónii s ním. Naopak, žiť a konať podľa Božieho slova iba formálne, navonok, farizejsky iba na oko nemá pred Bohom žiadnu hodnotu a nakoniec sa pod vplyvom krízových situácií takýto duchovný život rúca ako domček z karát.
e) Dom je niečo, čo mi poskytuje domov, bezpečnosť a strechu nad hlavou. Útočisko. Bez neho sa človek stáva bezdomovcom a utečencom. V dome nemusím žiť sám, som tam so svojimi blízkymi. Keď podcením základy, ohrozím aj ich. Moje hlboké a opravdivé kresťanstvo môže mať zachraňujúci účinok pre mojich blízkych, či ľudí okolo mňa. Naopak, moje povrchné a lacné kresťanstvo môže posunúť niekoho z mojich blízkych či niekoho z ľudí okolo mňa k večnému zahynutiu.
f) Každý človek má pred sebou dve alternatívy. Je na ňom, ako sa rozhodne. Vzťah s Bohom, alebo život bez Boha. Povrchnosť, alebo hlboký ponor do Božej lásky. Život, alebo smrť. Ako sa rozhodneme?
Amen.