Milé sestry, milí bratia, drahí priatelia, dovoľte mi dnes úvodom otvoriť spolu s Vami texty Písma svätého v 4.-tej knihe Mojžišovej 14,1-5 a 32,7-11:
4Moj 14,1-5 „V tú noc celá pospolitosť začala kričať a ľud nariekal. Všetci Izraeliti reptali proti Mojžišovi a Áronovi a celá pospolitosť im vyčítala: Kiežby sme boli radšej pomreli v Egypte alebo tu na púšti! Kiežby sme boli vtedy pomreli! Prečo nás Hospodin vedie do tej krajiny? Aby sme padli mečom, aby sa naše ženy a deti stali korisťou? Nebolo by nám lepšie vrátiť sa do Egypta? Navzájom si vraveli: Vyberme si vodcu a vráťme sa do Egypta! Vtedy Mojžiš a Áron padli na tvár pred celou zhromaždenou pospolitosťou Izraelitov.“
4Moj 32,7-11 „Prečo beriete Izraelitom odvahu prejsť do krajiny, ktorú im dal Hospodin? Podobne robili aj vaši otcovia, keď som ich poslal z Kádeš-Barney preskúmať krajinu. Došli až do údolia Eškól, preskúmali krajinu, potom však Izraelitov natoľko znechutili, že nechceli ísť do krajiny, ktorú im dal Hospodin. V ten deň sa Hospodin rozhneval a zaprisahal sa: Muži, ktorí vyšli z Egypta ako dvadsaťroční a starší, neuvidia krajinu, ktorú som sľúbil pod prísahou Abrahámovi, Izákovi a Jákobovi, pretože sa úplne neoddali Hospodinovi, “
Ľud Boží. Božie deti. Vyvolený národ. Sám Hospodin, Boh Abrahámov, Izákov a Jakobov ich vyviedol z neuveriteľného trápenia v egyptskom otroctve.
Boli očitými svedkami desiatich rán, ktoré dopadli na faraóna a jeho ľud. Desiatich Božích zázrakov, ktoré spôsobili ich odchod z Egypta. Zázračný prechod Červeným morom, zázračné vyslobodenie pred útokom egyptskej armády, ktorá skončila vo vodách toho istého mora. Neustále Božie vedenie rukolapne prítomné prostredníctvom chladivého oblakového stĺpu počas denných horúčav a zohrievajúceho ohnivého stĺpu počas chladných nocí na púšti. Denno-denne prítomná Božia starostlivosť v podobe raňajšej manny, chleba padajúceho z neba. Niekoľkonásobný prejav Božej milosti, keď zlyhávali. Životodarná voda, ktorá niekoľkokrát zázračne vytryskla zo skaly po dotyku Mojžišovej palice, keď sa sťažovali a reptali. Zázračné nasýtenie mäsom prepelíc, keď sa dožadovali zmeny jedálneho lístka. Skúsenostné prežitie slávnostného vyhlásenia desiatich Božích prikázaní samotným Hospodinom na vrchu Sinaj. Božie neustále odpúšťanie a opätovné poskytnutie nových príležitostí k náprave. Obdivuhodné vytrhnutie z rúk Amálekitov, ako odpoveď na Mojžišove k nebu zodvihnuté ruky podopierané Áronom a Húrom. Svätostánok, obetný systém, kňazská služba, to všetko hovorilo o Božej láske a starostlivosti o nich.
Čo sa to s nimi teraz deje? Správa dvanástich vyzvedačov o zemi tečúcej mliekom a medom je pravdivá. Môžu všetkými piatimi zmyslami okúsiť plody krajiny, ktoré vyzvedači priniesli.
Oni však nie sú nadšení. Je tu niečo, čo ich privádza k zúfalosti a k malomyseľnosti. Desiati z vyzvedačov hovoria o mocných obyvateľoch zeme, o obroch a nepremožiteľných vojenských hrdinoch, o nedobytných mestách, o neprekonateľných prekážkach. Darmo Jozua a Káleb hovoria o Božej moci, darmo pripomínajú Božie zázraky z minulosti. Ľud je slepý a hluchý. Izraeliti trpia závažnou anamnézou, stratou pamäti. Celá jedna generácia stráca schopnosť vstúpiť do novej domoviny, pretože by tam nedokázali prežiť. Keďže nenasledovali úplne Boha, výzvy, ktoré ich v zasľúbenej krajine očakávali, boli oveľa väčšie, než bola ich viera a dôvera v Hospodina. Boli väzňami vlastnej mysle, toto bol Egypt v nich. Boli uväznení v minulosti. Navonok síce odišli z Egypta, no vo vnútri ich Egypt úplne zotročil. Nedokázali prekročiť svoj vlastný tieň. Generácia púšte. Okrem Jozuu a Káleba nikto z tých, ktorí mali viacej ako dvadsať rokov, nevošli do zasľúbenej krajiny. Celých štyridsať rokov (4Moj 32,13) putovali po púšti, kým úplne nevymreli.
Text Písma hovorí, že sa „úplne neoddali Hospodinovi“ (4Moj 32,11).
Keď chodil Ježiš Kristus po našej zemi, aj On sa stretával s generáciou Izraelitov, o ktorých musel prehlásiť (Mat 11,16-26): „K čomu prirovnám toto pokolenie? Podobá sa deťom, ktoré sedia na námestiach a kričia jedny na druhé: Pískali sme vám, a vy ste netancovali, nariekali sme, a vy ste nezalamovali rukami. Prišiel Ján, ktorý ani nejedol, ani nepil, a hovoria: Je posadnutý. prišiel Syn človeka, ktorý je a pije, a vravia: Hľa, pažravec a pijan, priateľ mýtnikov a hriešnikov. Ospravedlnením múdrosti sa stali jeho činy. Nato začal karhať mestá, v ktorých urobil väčšinu svojich divov, pretože sa nekajali: Beda ti, Chorazin! Beda ti, Betsaida! Veď keby sa v Týre a Sidone boli stali divy, aké sa stali u vás, dávno by sa boli kajali vo vrecovine a v popole. Hovorím vám: V súdny deň bude ľahšie Týru a Sidonu ako vám. A ty, Kafarnaum, vari sa budeš vyvyšovať až do neba? Až do pekla zostúpiš! Veď keby sa v Sodome boli stali divy, aké sa stali v tebe, bola by pretrvala až dodnes. Hovorím vám však, že v deň súdu bude ľahšie sodomskej krajine ako tebe. V tom čase povedal Ježiš: Velebím ťa, Otče, Pán neba a zeme, že si toto skryl pred múdrymi a rozumnými, a zjavil si to tým najmenším. Áno, Otče, tak sa ti to zapáčilo. “
Generácia, ktorej nikto nevyhovie. Ani Ján Krstiteľ, ani samotný Ježiš. Toľko zázrakov uzdravenia z rôznych chorôb. Toľko slepých ktorí opäť vidia, toľko hluchých, ktorí opäť počujú, toľko nemých, ktorí opäť rozprávajú, toľko chromých, ktorí opäť chodia! Zázrak vzkriesenia Jairovej dcéry, Božie odpustenie a nová nádej v srdciach mnohých hriešnikov a colníkov! To všetko títo ľudia videli a prežili. Toľko krásnych a poučných kázaní počuli od samotného Ježiša!
Napriek tomu, stále pochybujú! Napriek tomu nečinia pokánie! Ježiš konštatuje, že tí, najmenší to pochopili, tým najmenším to bolo zjavené. Tej druhej generácii, tej inej generácii. Stará generácia, mentalita generácie púšte musí zahynúť.
Milé sestry a bratia, drahí priatelia! To, čo pomáha, je oddať sa Bohu celým srdcom. Celým svojím vnútrom. Úplne. Synonymický slovník slovenského jazyka vysvetľuje slovíčko oddať sa nasledovne: „Prijať istý stav, istú skutočnosť bez výhrad, urobiť niečo naplno, bez výhrad.“ To je to, čo chýbalo Izraelitom na púšti. Neboli skutočnými Božími deťmi.
To, čo pomáha, je prijatie odpočinutia a riešenia, ktoré sprostredkováva Ježiš Kristus (Mat 11,29.30): „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení; ja vám dám odpočinúť. Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom, a nájdete odpočinutie pre svoje duše. Veď moje jarmo je príjemné a bremeno ľahké.“ To je to, čo chýbalo Izraelitom v dobe Ježišovej. Boli hanbou svojmu Pánovi, zapierali svojho Otca v nebesiach.
Drahí priatelia, ako je to s nami dnes? Mnohí z nás zažili na vlastnej koži komunizmus. Ani sa nám nesnívalo o tom, že sa tá nesloboda a potieranie akejkoľvek viery v Boha raz skončí. Akú dnes máme my mentalitu? Dokážeme sa úplne spoľahnúť na Hospodina? Dokážeme sa mu úplne oddať? Dokážeme prísť k Ježišovi Kristovi a prijať od Neho odpočinutie? Dokážeme v tejto zložitej dobe ešte vidieť aj niečo iné, ako prekážky a problémy, ktoré nám život prináša? Nezabúdame aj my na tie zázraky, ktoré pre nás náš milostivý Nebeský Pán v minulosti učinil a neustále činí? Dokážeme sa zbaviť Egypta v našich srdciach? Dokážeme nechať Ježiša, aby ho z nás vyňal? Otroctvo nedôvery, otroctvo skepticizmu, otroctvo reptania, otroctvo nečinenia pokánia, otroctvo pýchy, otroctvo hriechu?
Rastie medzi nami kresťanmi nová generácia. Generácia, ktorá neprežila holokaust, komunizmus a žiadnu diktatúru. Akým sme pre nich príkladom my, generácia ktorá to prežila? Čo od nás nová generácia počuje? Čo na nás vidí? Aké je naše kresťanstvo? Aký máme postoj?
Iba Kálebov a Jozuov postoj vedie do cieľa. Aj oni patrili ku generácii púšte, no na rozdiel od ostatných, po štyridsiatich rokoch putovania na púšti, vošli do zasľúbenej krajiny (4Moj 14,30). Prečo? Lebo dôverovali. Lebo sa úplne oddali Hospodinovi. Lebo videli nielen svoju slabosť, ale aj Božiu silu a moc. Vedeli, že aj keď je víťazstvo z ľudského hľadiska nemožné, z Božej perspektívy je už dopredu isté. Oni boli Božie deti nie iba menom, ale aj celým svojím vnútrom.
Aj v čase Ježiša Krista sa našli takí, ktorí boli nakoniec zachránení. Napriek tomu, že patrili do generácie púšte. Napríklad Nikodém, či Jozef z Arimátie. Aj oni sa pridali k novej generácii Ježišových nasledovníkov a spolu s nimi sa stali zakladateľmi kresťanskej cirkvi (Ján 19,38.39). Prečo? Lebo prijali Ježišove pozvanie. Prišli k Nemu a našli u Neho odpočinutie. Cele sa mu odovzdali. Skutočné Božie deti. Boli si plne vedomí toho, kto je ich Otec, kto je ich Pán!
Sestry a bratia, drahí priatelia, my, ktorí patríme do generácie púšte! Skúsme nasledovať príklad Káleba, Jozuu, Nikodéma či Jozefa z Arimátie. Nezabudnime, že naši mladí z novej generácie potrebujú nájsť svoj vlastný vzťah k Pánu Bohu. Potrebujú našu podporu a otvorené dvere. Potrebujú vidieť, počuť a žiť v takých kresťanských spoločenstvách, kde nepočujú iba náreky, bedákanie, reptanie a nostalgické spomínanie na staré dobré časy. Potrebujú počuť povzbudenie, vidieť odhodlanie a prežiť úplné oddanie sa Hospodinovi, naplno prežiť odpočinutie, ktoré ponúka Ježiš. Potrebujú vidieť, počuť a prežívať, čo to je byť skutočným dieťaťom Božím.
V 2 Kor 6,18 – čítame: „… budete my synmi a dcérami, hovorí Pán, všemohúci!“
Pred francúzskeho kráľa priviedli jeho syna tí, ktorým bola zverená jeho výchova: „Kráľu, s tvojím synom sa nedá vydržať. My už s ním nevládzeme. Všetky naše metódy zlyhávajú. Prosíme Ťa, porozprávaj sa s ním.“ Kráľ poslal všetkých za dvere, zostúpil zo svojho trónu a pristúpil k svojmu synovi. Láskavo zobral jeho hlavu do svojich dlaní, pozrel sa mu do očí a povedal mu: „Juraj, uvedom si to: „Tvoj otec je kráľ a správaj sa aj podľa toho!“ Dejiny hovoria o tom, že princ Juraj, budúci kráľ Francúzska, od toho okamihu zmenil svoje správanie.
Ako vplýva na náš život poznanie, že sme synmi či dcérami najväčšieho vládcu vo Vesmíre? Zmenilo sa naše správanie? Zmenilo sa vôbec niečo? Ako žijeme? Aké kresťanstvo predstavujeme ľuďom okolo nás? Aké kresťanstvo predstavujeme našim deťom, budúcim generáciám?
Nedávno som čítal priliehavý výrok istého kresťanského pastora: „Ak máme svedčiť o tom, že sme stretli Ježiša a patríme Mu, musí to byť nielen počuť, ale aj vidieť a aj cítiť z našich životov.“
Dovoľte mi záverom otázku: „Kto a čo je počuť, vidieť a cítiť z môjho či tvojho života?“
Amen.
Daniel Márföldi