Milé sestry a bratia, chcel by som dnes spolu s Vami otvoriť evanjelium podľa Matúša 13 kapitolu. To, čo tu je napísané, je paralelne napísané aj u Lukáša v 13 kapitole. Niečo podobné hovorí aj evanjelista Marek vo svojej 4 kapitole. Všetci traja synoptici, teda evanjelisti, ktorí sa dívajú na vec z jedného pohľadu zaznamenávajú tieto slová, ale každý zo svojho zorného uhla a v ním zvolenom rozsahu. Zvolil som si Matúšovu verziu, lebo ten sa tomu najpodrobnejšie venuje. Čítam od prvého verša.

Matúš 13, 1-3: „V ten deň vyšiel Ježiš z domu a posadil sa pri mori. Okolo neho sa zhromaždili veľké zástupy, že musel nastúpiť na loď a sadnúť si, kým celý zástup stál na brehu. Hovoril im v podobenstvách…“ Vynecháme prvé podobenstvá a prejdeme hneď k 31. veršu, kde čítame až po 33. verš: „Ježiš im povedal aj iné podobenstvo: Nebeské kráľovstvo je podobné horčičnému zrnku, ktoré človek vzal a zasial na svojom poli. Hoci je zo všetkých semienok najmenšie, keď vyrastie, je väčšie ako všetky byliny a stáva sa z neho strom, takže prilietajú nebeské vtáky a hniezdia v jeho konároch. A povedal im ďalšie podobenstvo: nebeské kráľovstvo je podobné kvasu, ktorý vzala žena a zamiesila do troch meríc múky, takže všetko nakyslo.“

„Na brehu Galilejského jazera sa zišiel veľký zástup tých, čo chceli Ježiša vidieť a počuť. Boli tu chorí na lôžkach, ktorí čakali na príležitosť, aby mu mohli povedať, čo ich trápi“.

Ježiša zaujímalo, čo ľudí trápi! 

„Kristus dostal od Otca právo liečiť choroby hriešneho ľudstva, a preto uzdravoval chorých, šíril okolo seba život a pokoj. Pretože sa okolo neho natoľko tiesnili, že pre ďalších už nebolo miesta, Spasiteľ oslovil mužov na rybárskych člnoch a sám vystúpil na loďku, ktorá ho mala previezť na druhú stranu jazera. Dal pokyn svojim učeníkom, aby loďku odrazili od brehu a odtiaľ oslovil zhromaždený zástup na pobreží.“

Od hladiny vody sa jeho slová odrážali. Ľudia sedeli na brehu a Ježiš k nim z loďky rozprával. Aké dobré ozvučenie!

„Okolo jazera sa rozprestierala nádherná Genezaretská rovina, ktorá sa v diaľke menila na pahorkatinu. Na rovine i na svahoch vídali ľudia pri svojej práci rozsievačov siať semeno, aj žencov zberať úrodu…“ (EGW, Kristove podobenstvá, str. 17)

Keď sa pozreli, tak videli, že tam je obilie, spolu s burinou, ktorú nazývali kúkoľ. Medzi tým všetkým však najviac povyrástla rastlina, ktorej hovorili horčica. Poznáme tri odrody, čiernu, bielu a žltú. Tá, o ktorej tu hovoríme, bola čierna horčica. Ľudia ju veľmi dobre poznali. Mohli ju teraz priamo vidieť, keď o nej Ježiš rozprával. Na začiatku sme čítali, že Ježiš vyšiel z domu a posadil sa. Tie domy neboli ďaleko, takže sa pokojne mohlo stať, že keď Ježiš hovoril o kvase a chlebe v nejakom dome sa skutočne piekol chlieb a jeho vôňa bola cítiť vo vzduchu.

Ježiš nerozprával veci odtrhnuté od života. On hovoril o veciach, ktoré so životom súviseli. On hovoril o veciach, ktoré ľudia videli, cítili a prežívali.

Keď čítame tieto podobenstvá, Roháčkov preklad, čo tam je napísané? Koľko je tých podobenstiev na kráľovstvo Božie? Ježiš povedal teda vtedy tak, ako sme si to predstavili 7 podobenstiev o Božom kráľovstve. Ktoré sú to?

1)    Rozsievač

2)    Kúkoľ

3)    Horčičné zrno

4)    Kvas

5)    Poklad

6)    Perla

7)    Sieť

Boli to veci, ktoré obyčajní ľudia nielen poznali, ale aj prežívali. Ďalšou zaujímavosťou je, že tieto podobenstvá nielenže súviseli so životom, ale poskytovali aj veľké poučenia vtedy a poskytujú aj dnes.

Nebudem dnes hovoriť o všetkých podobenstvách, vybral som si na dnes dve z nich, teda tie ktoré sme si prečítali. Všimnime si, že tieto podobenstvá sú v ekumenickom preklade spojené dohromady, pod jedným nadpisom: „O horčičnom zrne a kvase.“

Okrem toho, že každé z týchto 7 podobenstiev má svoje samostatné, špecifické posolstvo, tie podobenstvá sú aj zdvojené. Nachádzame tu až 4 dvojice podobenstiev:

 

1)    Rozsievač – Kúkoľ

2)    Horčičné zrno – Kvas

3)    Poklad – Perla

4)    Sieť – Kúkoľ (až dokonca a potom sa triedi, anjeli triedia)

Jedno podobenstvo doplňuje druhé a naopak. Prečo? Ježiš Kristus, Písmo sväté, Pán Boh sa snaží mnohokrát k človekovi priblížiť z rôznych strán a  rôznym spôsobom. Povie to isté posolstvo, ale inak. Inak osloví mňa, inak osloví teba. Inak osloví posolstvo o malom začiatku a veľkom konci muža, ktorý pracuje na poli a inak osloví ženu, ktorá zarába cesto, malý kvások v kuchyni a pečie chlieb, z ktorého sa naje veľa ľudí.

V čom je teda podobenstvo o horčičnom zrnku a kvase rovnaké, okrem toho, že tam je malý začiatok a veľký koniec? My dnes tu a teraz vnímame horčicu ako užitočnú rastlinu. Ako niečo dobré, čo potrebujeme, ktorú šľachtíme a podobne. Viete, ako ale vnímali horčicu v tej dobe, vtedy a tam, keď to Ježiš hovorí? Horčica znamenala pre Žida to isté, ako kvas. Pre Žida znamenal kvas hriech. V Exodus 13 kapitole čítame, že pri veľkej Noci mali konzumovať nekvasený chlieb. Aj Ježiš Kristus u Lukáša 12,1 hovorí: „Chráňte sa kvasu farizejov, čiže pokrytectva…“ Aj Pavol v 1 Korinťanom 5,8 hovorí o kvase zlosti a nešľachetnosti. Keď Žid počul slovo kvas, pre neho to bolo niečo negatívne, čoho sa treba chrániť. Naskočila mu negatívna asociácia. A predstavte si, že úplne to isté mu naskočilo, keď počul slovo horčica. Podľa historika Eusébia bola v tej dobe horčica síce užitočná, ale vôbec nie vzácna a už vonkoncom nie vážená. Bola trpená na okrajoch pola a človek si musel dať pozor, aby mu nezaburinila celé pole. Vôbec nemôže byť reč o tom, že by ju starostlivo sadil a piplal.

To je prekvapenie! V dobe Ježiša Krista vnímali roľníci horčicu ako rastlinu, ktorú keď včas neobmedzili, začala tak bujnieť, že sa jej už potom veľmi ťažko zbavovali. Bola niečo ako pýr. To znamenalo pre záhradkára v tej dobe mať na svojom políčku horčicu!

Kvas a horčica sa teda nerovnajú iba  v tom, že hovoria o malom začiatku a veľkom konci, ale oni sa rovnajú aj v tomto. Vyvolávali rovnakú negatívnu asociáciu! Kvas i horčica súviseli s niečím negatívnym. Čiže burina, kvas, hriech! A Ježiš Kristus provokatívne povie, že nebeské kráľovstvo je podobné niečomu negatívnemu. Je to to isté, ako keby v dnešnej dobe povedal, že nebeské kráľovstvo je podobné počítačovému vírusu. Alebo ako keby v stredoveku povedal, že nebeské kráľovstvo je podobné morovej rane. Alebo ako keby v Afrike prehlásil, že nebeské kráľovstvo je podobné epidémii AIDS. To počuli tí ľudia vtedy, keď Ježiš povedal horčica a kvas!

Ježiš určite nechcel povedať, že nebeské kráľovstvo je zlé. Pán Ježiš postupuje v tomto prípade rovnako, ako keď vyzval u Lukáša v 16.-tej kapitole svojich nasledovníkov, aby sa učili od nespravodlivého správcu preto, lebo on je vo svojich veciach tak horlivý, že synovia temna zahanbujú synov svetla. Ježiš vlastne hovorí: „Nebeské kráľovstvo rastie tak životaschopne, tak prirodzene, tak nezastaviteľne, ako vy poviete, že rastie burina a ako pôsobí kvas v ceste.“  Nie je to ojedinelý príklad, kedy Ježiš povie niečo takého, čo ľudí zaskočí, šokuje, prekvapí. Aj keby tam niekto na brehu pod vplyvom vánku, pravidelného zvuku o pobrežie narážajúcich vĺn a príjemnej atmosféry zaspával, tak toto ho určite prebudilo. Nebeské kráľovstvo ako horčica? Nebeské kráľovstvo ako kvas? Tak to si teda počúvnem! A zbystril pozornosť dvojnásobne. Ježiš Kristus bol majstrom toho, ako, kedy a čo povedať, aby ľudí zaujal a poskytol im poučenie, na ktoré určite nezabudnú. Židia boli takí, rovnako ako aj my dnes, že akonáhle niekto povedal niečo, čo nezapadalo do ich koncepcie a čo sa im priečilo, tak počúvali dvojnásobne. A presne o to Ježišovi išlo. Preto použil takéto prirovnanie.

Horčica a kvas. Posolstvo o malom začiatku a veľkom konci ich tiež spája. Prečo práve horčica? Tak, ako v našom jazyku dobre rozumieme fráze, keď niekto povie o niečom, že ho je veľa ako maku, tak aj Židia rozumeli tomu, keď niekto povedal, že je niečo malé ako horčičné zrnko. Ono nebolo v skutočnosti najmenšie (1,5 – 3 mm), ale pre nich bolo symbolom najmenšieho. Preto hovorí Ježiš na inom mieste (Mt 17,20), že keď budeme mať vieru ako horčičné zrno, môžeme urobiť to či ono. V inom jazyku tieto frázy sú nezrozumiteľné, ale v pôvodnom jazyku sú všetkým jasné. Ježiš Kristus použil niečo, čomu jeho poslucháči jasne rozumeli.

Začiatok horčice i kvasu je malý, zraniteľný, neviditeľný. Keď horčičné semienko vypadne, akýkoľvek vták môže prísť a zozobať ho.  Keď sa horčica zasadí do zeme, začne sa s ňou niečo diať. Je to stále tá istá horčica, ale deje sa ňou niečo zvláštne, niečo neviditeľné. Z 1,5 až 3 mm narastie na 1,5 až 5 metrov vysoký ker. Tí istí vtáci, ktorí ju predtým mohli zjesť, si teraz môžu v jej konároch postaviť svoje hniezda. To zraniteľné semienko sa premieňa v niečo, čo poskytuje bezpečie a ochranu.

Aj kvások je na začiatku sám o sebe zraniteľný. Tri merice múky po asi 7 l, teda cca 20 litrov dohromady, v spojení s nepatrným množstvom kvásku dokázali nasýtiť podľa odborníkov  z dobového pozadia minimálne 100 ľudí! Malý kvások sa v tom chlebe zmení. Je tam síce, ale už nie tak ako na začiatku. Dochádza k veľkému rastu. Rovnaký proces ako pri horčičnom semienku.

Ježiša Krista samotného v tej dobe ľudia posudzovali: „Čo nám takýto môže hovoriť? Veď my vieme, kto je jeho matka a súrodenci, ale to, že kto je jeho otec, ani priadne nevieme! Čo nám takýto nikto môže povedať? A vôbec, čo môže vzísť z Galileje a z toho bezbožného Nazaretu?  Taký bezvýznamný niekto nám predsa nemôže nič priniesť! Ježiš týmito podobenstvami vysvetľuje, že aj keď sa ten začiatok nebeského kráľovstva zdá taký malý a zraniteľný, ako ho vidia ľudia, predsa len jeho koniec bude veľký a viditeľný. Bude poskytovať bezpečie a nasýti toľkých, o koľkých sa nám ani nesníva. Ten maličký zraniteľný Ježiš v jasličkách sa stane veľkým Spasiteľom a záchrancom všetkých ľudí, ktorí ho prijmú. On je jediným bezpečím, jediným východiskom, jedinou cestou, jedinou záchranou, jediným riešením pre našu padlú planétu!

Tak bolo s nebeským kráľovstvom v dejinách vždy. Tí, ktorí uctievajú Pána Boha sa na prvý pohľad vždy zdajú ako niečo malé, zraniteľné, niečo, čo nemá šancu oproti väčšine. Tak to bude až do konca. U Lukáša 18,8 čítame, že „…keď Syn človeka príde, či aj nájde vieru na Zemi?“ 

U proroka Daniela čítame v druhej kapitole o kameni, ktorý rozbije veľkú sochu, všetky tie kráľovstvá až na prach a sám porastie, až kým nezaplní celú zem. Židia veľmi dobre poznali to, čo Ježiš hovorí o vonkajšom ryse nebeského kráľovstva. Takisto to bolo aj v tej dobe. Na začiatku pár učeníkov, málo ľudí s Ježišom Kristom, ale to nebeské kráľovstvo začína rásť. Z takého nepatrného množstva nakoniec sa stáva skutočnosťou to, čo čítame u Sk 1,8: „Teraz však zostúpi Svätý Duch, vy dostanete jeho moc a budete mi svedkami v Jeruzaleme, v celom Judsku i Samárii, až po kraj zeme.“

To je vlastnosť nebeského kráľovstva. Ono porastie a nakoniec zvíťazí na tejto zemi aj vtedy, keby som v ňom ja nebol. To je jeho objektívna vlastnosť.

To hlavné a najdôležitejšie pre nás však je to, že nebeské kráľovstvo začína aj u teba i u mňa, v mojom vnútri maličkým, nepatrným spôsobom. Je zraniteľné. Čo sním urobím? Čo s ním urobíš? Podobenstvo o rozsievačovi, ktoré sme dnes nerozoberali hovorí, že sa môže stať, že ho ten zlý vyzobe, že ho starosti udusia, že počiatočné nadšenie pri plytkých základoch môže  vyprchať z nášho srdca. Čo urobím s tým malým začiatkom?

Ježiš Kristus zomrel rovnakým spôsobom, ako zomiera to malé zrnko či zaniká ten malý kvások, aby nakoniec mohol zachrániť a poskytnúť bezpečie pre mnohých či nasýtiť mnohých. Zomrel i v mojom či tvojom srdci? Ako je to s Božím kráľovstvom vo mne i v tebe? Ako to je s jeho subjektívnym, vnútorným rozmerom? Dávam, dávaš možnosť Spasiteľovi, aby naplnil celé moje, tvoje vnútro? To je to hlavné posolstvo podobenstva o horčičnom zrnku a kvásku! V mojom vnútri rastie, v mojom vnútri pôsobí, v mojom vnútri víťazí! V mojom vnútri činí zázraky, mňa zvnútra mení! Mňa z vnútra ovplyvňuje! To je základná vlastnosť Božieho kráľovstva. Ježiš Kristus chce vo mne zomrieť, vstať a rásť.

„Kvas pravdy znamená dokonalú premenu. Zo surovca sa stáva jemný človek a sebca mení na dobrodinca. Nečistého očisťuje, umýva ho v krvi Baránka. Svojou životodarnou mocou vedie celého človeka k tomu, aby žil podľa Božích zásad. Ten vo svojej ľudskej prirodzenosti má potom účasť na Božej prirodzenosti. Kvasom pravdy premenená a zdokonalená povaha začne oslavovať Krista. Pri každej takejto udalosti anjeli spievajú chválospevy a Boh-Otec sa teší z tých, ktorí sa dali zmeniť na Božiu podobu.“ (EGW, Kristove podobenstvá, str. 72)

Túžim, túžiš byť súčasťou toho veľkého Božieho kráľovstva? Keď chceme raz vtedy, tam a potom byť jeho súčasťou, potom je nevyhnutné dnes, tu a teraz, aby sa s nami niečo vo vnútri udialo. Aby ten malý začiatok, priniesol veľkú zmenu, dôležitú zmenu, jedinú zmenu! Z horčičného semienka na ker, ktorý poskytuje bezpečie pre mnohých a z kvásku na chlieb, ktorý nasýti mnohých…

Ako sa rozhodnem? Ako sa rozhodneš? Kiež Pán dá, aby sme mu umožnili v nás vykonať ten zázrak.

Amen.

 Daniel