Milé sestry, milí bratia, drahí priatelia!
Musím sa Vám na úvod k niečomu priznať. Dosť často sa mi stáva, že sám seba pristihujem pri tom, ako sa snažím zmeniť. Túžim sa zbaviť zlozvykov. Chcem hovoriť tichšie, chcem sa zbaviť nervozity, chcem zvíťaziť nad svojou pohodlnosťou, či chcem byť prívetivejší a milší. Snažím sa, vytyčujem si ciele, ale nejde mi to. Znova a znova zisťujem: Keď si myslím, že som už zvíťazil, práve vtedy opäť padám a prehrávam. Čo s tým mám urobiť? Akú mám možnosť? Kde robím chybu?
Veľmi ma v súvislosti s tu položenými otázkami oslovuje príbeh o povolaní colníka či mýtnika Léviho Ježišom za učeníka. Volím Markovu verziu v 2. kapitole v 14.-tom verši: „A prechádzajúc videl Léviho, syna Alfeovho, sediaceho na colnici a povedal mu: Nasleduj ma! A on vstal a nasledoval ho.“ Verš má 3 logické i štylistické časti oddelené spojkou „a“ (kai). Podobne ako pri povolaní rybárov (v prvej kapitole od 16. teho po 20. ty verš), ide o modelovú scénu povolania učeníka, ktorá pozostáva z troch etáp: stretnutie, pozvanie a prijatie pozvania.
1) Stretnutie (A prechádzajúc videl Léviho /syna/ Alfeovho, sediaceho na colnici)
Tak ako pri stretnutí s rybármi je aktivita na strane Ježiša. V tejto prvej časti sa nachádzajú dve slovesá Ježišovej iniciatívy použité pri povolaní prvých dvoch rybárov u Mar 1,16 – prechádzajúc a videl. Ježiš je ten, ktorý vidí. On vidí nielen to, čo je pred očami, ale aj to, čo je očiam skryté. Ježiš vidí do srdca človeka. Ježiš je ten, ktorý nás pozná. Ježiš je ten, ktorý vie, čo prežívame. On nám rozumie. On vie o našich zápasoch samého so sebou.
V texte nasleduje stručná charakteristika dotyčného Léviho prostredníctvom vzťahu k otcovi ako syna Alfeovho a jeho zamestnanie, vyjadrené činným príčastím: sediaceho na colnici, čím je jasné že ide o colníka. Hebrejské meno Lévi doslova znamená „ten, ktorý sa pripútal, privinul, pripojil, pritúlil.“ V tomto prípade bol Lévi úzko spätý, privinutý ku svojej mýtnici. Ja i ty sme pripojení tiež k svojím mýtniciam. Tou prvou dobrou správou je, že Ježiš o tebe i o mne vie.
Kto to bol mýtnik? Mýtnik – colník bol vyberačom daní. Títo vyberači boli zamestnancami súkromných podnikateľov, ktorí mali zmluvu s rímskym štátom a pravidelne odvádzali pevne určenú sumu peňazí. Výška cla však pevne stanovená nebola, záležalo len na ich „šikovnosti“, koľko si nahonobili do vlastnej kapsy. Židia ich nenávideli nielen preto, že mnohí boli vydieračmi, ale aj z dôvodov vlasteneckých a náboženských. Slúžili nepriateľským pohanom, čím zrádzali národ, vlasť i vieru. Stali sa symbolom nepoctivosti, chamtivosti a notorickej hriešnosti. V celom úryvku u Marka sa až trikrát vyskytuje spojenie „mýtnici a hriešnici.“ Hriešnikom je označovaný človek, ktorý žije v radikálnom rozpore so Zákonom, buď svojou nemravnosťou alebo povolaním. Zamestnanie mýtnika je potom jednou z konkrétnych podôb hriešnosti človeka. Cítim sa ako veľký hriešnik? Cítiš sa i ty hriešnikom? Aj Lévi ním bol.
2) Pozvanie (a povedal mu: nasleduj ma!)
Forma povolania v porovnaní s rybármi je zmenená. Namiesto „poďte za mnou“ je použité sloveso nasledovania v rozkazovacom tvare, čím je vyjadrená naliehavosť a autorita povolávajúceho. Ježiš Léviho nielen vidí, ale ponúka riešenie. Dobové rozlišovanie ľudí na „spravodlivých“ a „hriešnikov“, na rozdiel od farizejov, u neho nikdy neviedlo k oddeľovaniu sa od nich. Hriešnikov vedome privádzal do svojej blízkosti. Pre neho sú chorými, ktorí súrne potrebujú lekársku pomoc (Mk 2,17). Ježiš vidí aj môj či Tvoj zápas so sebou samými. On ku mne i k Tebe pristupuje a pozýva naliehavo k nasledovaniu. Pozýva k spoločenstvu. V Oriente chodí žena za mužom. Žiak proroka chodieval za svojím majstrom. Vyjadruje sa tak úcta, ktorú prejavujeme vyššie postavenému. Tento zvyk sa ujal aj medzi rabínmi. Učiteľ chodieval pred žiakmi alebo jazdil na oslovi. Od nich tento zvyk prevzali aj učeníci. Ibaže medzi nasledovaním Ježiša a nasledovaním rabínov je zásadný rozdiel. Žiaci rabínov po jednom až dvoch rokoch, keď bolo vyučovanie skončené, zrušili tento vzťah k svojim učiteľom. Táto možnosť je u Ježiša vylúčená. Ježišovo povolanie je totálne. Platí na celý život. Ježiš púta na seba učeníka s celou jeho existenciou. Učeníci, nezávislí od Ježiša, prestávajú byť učeníkmi. Ježišovo volanie nie je iba požiadavkou, ale „darom a požiadavkou“ zároveň. Iba Ježišovo povolanie má silu vymaniť človeka z jeho prirodzenej existencie a pripútanosti.
3) Prijatie pozvania (a on vstal a nasledoval ho)
V tretej časti je vyjadrená odpoveď pomocou dvoch slovies. Prvé grécke sloveso názorne opisuje zdvihnutie sa v protiklade ku „sedeniu na colnici“. Sloveso má však široký symbolický význam povstania, či prebudenia až vzkriesenia. Podobne ako rybári zanechali siete, mýtnik vstal, opustil a zanechal colnicu. Radikálne odpovedá na ponúknuté pozvanie, vzdáva sa svojej existenčnej istoty, ktorá bola omnoho väčšia ako u Galilejských rybárov. Paralelne k Mar 1,18 je použité spojenie: nasledoval ho. Lévi – ten, ktorý bol pripútaný, pripojený, privinutý, pritúlený k mýtnici, sa stal novým Lévim – pripútaným, pripojeným, privinutým, pritúleným k Ježišovi. Jediným riešením pre zbavenia sa našich závislostí je teda nie boj proti nim, ale boj za spoločenstvo s Ježišom. Iba Ježišovo povolanie má silu vymaniť človeka z jeho prirodzenej existencie a pripútanosti. O mýtnikovi Lévim čítame, že vstal. Iste už nespočetnekrát vstal a znovu si sadol. Tentokrát však vstal, aby si už viac nesadol na predchádzajúce miesto. U Léviho to bolo rozhodné a úplné obrátenie. Nezdvihol sa iba trochu zo svojho miesta, nie, vstal a nasledoval Ježiša. Most bol strhnutý, nebolo viac nijakého „späť“.
V tejto súvislosti myslím na príbeh Márie Magdalény, sestry Marty a Lazara z Betánie. Na základe jej príbehu môžeme všetci pochopiť, prečo Mária využívala každú príležitosť k tomu, aby sedela pri nohách Ježišových. Mária totiž pochopila, čo si uvedomil aj Lévi a čo aj my vieme, ale na to často zabúdame: „V boji s hriechom nemáme šancu zvíťaziť. V našej kresťanskej skúsenosti si musíme uvedomiť, že jedine zmena základného postoja vedie k víťazstvu.“ Náš boj musí byť zameraný nie proti hriechu, ale za úzke spoločenstvo s Ježišom. Byť stále s Ježišom. Chodiť s Bohom, ako Enoch. Nechať Ježiša šoférovať auto môjho života a bojovať za silu zostať sedieť na sedadle spolujazdca. To je to jediné čo funguje.
Na strane č. 17 v knihe „Druhá šanca pre každého“ Morris Venden hovorí: „…Mária pochopila, že je možné nájsť Ježiša cez jeho slová, že je možné modliť sa k nemu kdekoľvek. Pochopila, že môže zostať pri jeho nohách, aj keď Ježiš opustí mesto. Rozumiete tomu tiež? Je ťažké hrešiť, keď sedíte pri Ježišových nohách. V ňom je ukrytá moc.“
Teraz už rozumiem, prečo Ellen Gould Whiteová v knihe Cesta lásky (Túžba vekov) na strane č. 50, v kapitole „Dvanásťročný“, odporúča: „Bolo by dobre, keby sme každodenne aspoň hodinu uvažovali o Ježišovom živote.“
Teda nie proti, ale za! To čo potrebujem urobiť vo svojom živote je boj za čas, ktorý si každodenne vyhradím pre spoločenstvo s Ježišom. Jediným riešením pre mňa je „zostať pri nohách Ježišových“. Nič iné mi nepomôže posunúť sa vpred, iba úzke spoločenstvo s Ježišom.
Milé sestry a bratia! Čo teda urobiť so svojimi zlozvykmi? Ako vyriešiť boj samého so sebou? Jediným riešením je rozhodnúť sa tak, ako sa rozhodol Lévi. Jediným riešením je vyvoliť si to, čo si vybrala aj Mária či Enoch. Je nevyhnutné, zostať pri Ježišovi. Je nevyhnutné byť pripojený, pripútaný, privinutý, pritúlený k Ježišovi. Je dôležité, byť ponorený do Jeho láskavej náruče. Je nevyhnutné zostávať v Ňom.
Amen.