Luk 10, 38-42:  Ako išli ďalej, vošiel do jednej dediny, kde ho prijala do domu istá žena menom Marta.  Mala sestru, ktorá sa volala Mária. Tá si sadla Pánovi k nohám a počúvala jeho slová.   Marta však mala plné ruky práce s obsluhou. Zrazu zastala a povedala: Pane, nedbáš, že ma sestra nechá samu obsluhovať? Povedz jej, aby mi pomohla!  Pán jej však povedal: Marta, Marta, staráš sa a znepokojuješ pre mnohé veci,  a potrebné je len jedno. Mária si vybrala dobrý podiel, ktorý sa jej neodníme.

1)    Kontext

Začiatok deja je daný výrokom, ktorým sa 38.-my verš začína: „Keď ale išli….“  alebo „A stalo sa keď išli…“ je jasne naznačené, že sa jedná o novú udalosť, ktorá nasleduje po rozhovore Ježiša s istým zákonníkom, ktorý kladie otázku ohľadne toho, že ktoré prikázanie je najväčšie, na čo mu Ježiš, okrem odpovede, rozpovie aj podobenstvo „O milosrdnom Samaritánovi“ (Luk 10, 25-37). Celý oddiel pokračuje v riešení otázky, ktorú načrtol zákonník: „Čo je najdôležitejšie? Ktoré prikázanie?“ Náš text je súčasťou celku, ktorý túto problematiku rieši v dvoch epizódach, príbeh o Marte a Márii je tou druhou epizódou.

Pre spresnenie je treba poznamenať, že nie je isté, či obe udalosti, teda Ježišov rozhovor so zákonníkom a udalosť s Martou a Máriou nasledovali – udiali sa – časovo tesne za sebou. Lukáš radí svoje epizódy tematicky, nie chronologicky. Kontext, o ktorom hovoríme, je teda nie chronologický, ale tematický.

Ježiš dáva svojim učeníkom rôzne poučenia. Sú zaznamenané u Luk 9,51-13,21. Mnohí odborníci hovoria o tom, že práve takto Lukáš svoje posolstvo poukladal do svojej knihy. V širšom kontexte je nami prečítaný text súčasťou veľkého oddielu, ktorý rieši problematiku nasledovania, učeníctva, priorít, modlitby, nečistých duchov, pokánia, svedectva, hriechu, ostražitosti, vernosti, zmierenia, užitočnosti a rastu.

Zemepisne je celý spomínaný veľký oddiel súčasťou Lukášovho obsiahleho popisu Ježišovej cesty do Jeruzalema.

Ešte jedna charakteristika textu. Príbeh Marty a Márie podčiarkuje  Ježišovu pozornosť venovanú ženám v kontexte celého Lukášovho evanjelia. (porov. 7, 11-17: naimská vdova; 7, 36-50: verejná hriešnica; 13, 10-17: zhrbená žena v synagóge; 10, 38-40: Marta a Mária; 8, 2-3: ženy v jeho sprievode; 23, 27-31: ženy plačúce nad Ježišom); Lukáš zdôrazňuje aj dôležitú úlohu, ktorú mali ženy v Ježišovom detstve: Alžbeta, prorokyňa Anna a najmä Ježišova matka Mária.

2)    Príbeh Marty a Márie

Úvodom prečítaný text je voľným prerozprávaním  skutočného príbehu.   Vetná skladba je jednoduchá, sú zaradené dve priame reči. Všetko ostatné sú krátke vety, ktoré tieto priame reči spájajú. Je to typický spôsob Lukášovho vyjadrovania.

Lukáš tu predstavuje Ježiša ako toho, kto nerobí rozdiely v prístupe k ľuďom. Ku každému pristupuje láskyplne, bez ohľadu na to o koho ide.

Príbeh začína tým, že Marta prijíma Ježiša do svojho domu. K identifikácii mestečka a doladenia detailov celého príbehu musíme načrieť do Jánovho evanjelia. Tam čítame. „A bol istý nemocný, Lazar z Betánie, z mestečka Márie a Marty, jej sestry. To bola tá Mária, ktorá pomazala Pána masťou a poutierala jeho nohy svojimi vlasmi, ktorej brat, Lazar, bol teraz nemocný…“ (Ján 11,1.2). Evanjelisti Matúš (Mat 26,6) a Marek (Mar 14,3) hovoria, že v inom dome v Betánii, v dome Šimona Malomocného sa tešili z Ježišovej prítomnosti pred Jeho posledným vstupom do Jeruzalema a pripravili Mu hostinu, kde Marta posluhovala, Lazar sedel za stolom a Mária vyliala na Ježišove nohy drahocennú masť (Ján 12,2.3). Takže tu máme Betániu, mestečko, ktoré je vzdialené od Jeruzalema asi 3 km. V Betánii, podľa záznamov evanjelistov, poznáme minimálne dva domy. Dom Marty a dom Šimona Malomocného. V dome Marty je „veliteľom“ často pri hostinách posluhujúca Marta(grécky pôvod: Martha-pani), ktorá má dvoch súrodencov, bývalú veľkú hriešnicu Máriu (egyptsko-hebrejský pôvod: Miriam-Milovaná Amóna-Boha, Kvapka mora, Horkosť mora) a Ježišom vzkrieseného Lazara (hebrejský pôvod: Eliézer – Boh je pomoc).

Vráťme sa teda k nášmu príbehu. Evanjelista Lukáš nepokladal za nevyhnutné uviesť meno obce, ani meno brata. Text hovorí o tom, že Marta Ježiša prijíma, víta, pozýva. Ježiš prichádza do Betánie, nečiní však násilie. Čaká, či ho Marta do svojho domu prijme, pozve, privíta. Boh robí vždy prvý krok. Je na človekovi, ako zareaguje, ako sa zachová.

   Mária, sestra Marty, si sadá k Ježišovým nohám a počúva jeho slová. Sedí u jeho nôh takisto ako sedel Pavol pri nohách Gamaliela, u ktorého sa vzdelával a učil ako prísne žiť podľa židovského zákona, ako čítame v Skutkoch apoštolov (Sk 22,3). Sedenie pri nohách je typickým obrazom učeníkov sediacich okolo rabína a počúvajúcich ho. Ježiš Kristus viackrát hovoril: „Kto má uši na počúvanie, nech počúva.“ (Mat 13,9; Mk 7,16 a Luk 14,35;).

Marta je iná ako Mária. Na rozdiel od svojej sestry sa Marta javí ako ustarostená. Možno nie je ustarostená, ale zviazaná konvenciami. Pozná zvyklosti, vie čo sa patrí. Vie, že je potrebné sa o hosťa postarať a pohostiť ho. Venuje sa preto obsluhe vzácneho hosťa. Slúži mu. Natíska sa otázka: „Aká je to však služba?“ Je to nesebecká služba? Služba lásky a radosti? Marta si odrazu uvedomí, že slúži sama a chce to zmeniť. Možno zisťuje, že vlastne ani slúžiť nechce. Začne s obviňovaním… Môže byť taktnejšia a dať Márii očami, či posunkami najavo, že očakáva jej pomoc. Možno práve nahromadenie emócií ako napríklad hnev, že na obsluhu zostala sama, smútok či závisť, že si Mária sedí a počúva, zatiaľ čo ona musí slúžiť ju dovedú k tomu, že svoju sestru obviní z nekolegiality  a zároveň obviní i vzácneho hosťa z nepozornosti a necitlivosti. Vyzýva ho, aby Márii prikázal pomôcť jej. Jej správanie nie je najlepšie. Pohostinnosťou sa chce priblížiť Ježišovi, no v skutočnosti sa od neho vzďaľuje.

Hlavné posolstvo celej perikopy je v Ježišovej odpovedi. V prvom rade Pán Ježiš opakovanie oslovuje Martu: „Marta, Marta…“, čím vyjadruje svoj hlboký záujem o ňu. V Gen 22,11 je zaznamenané, že Pán Boh dvakrát oslovil menom Abraháma, keď sa chystal obetovať Izáka.   Tak isto oslovuje aj Jákoba v Gen 46,2 pri jeho vstupe do Egypta pred stretnutím s Jozefom; Mojžiša v Ex 3,4 pri jeho povolaní či malého Samuela v 1 Sam 3,10. Po opakovanom oslovení Pán Ježiš vedie Martu k zamysleniu a k pohľadu do svojho vnútra. Jeho príhovor  má dve časti. Prvá Marte odhaľuje, že sa stará a znepokojuje pre mnohé veci. V gréčtine sloveso starať – merimnao, znamená starať sa o niekoho (o niečo), ale aj byť o niekoho, o niečo ustarostený. Vyjadruje teda nielen starostlivosť, ale aj ustarostenosť, ktorá je v evanjeliách predstavená ako negatívna vlastnosť. (Mat 6,25.27.28.31.34; Luk 12,22). Prílišná ustarostenosť nás odvádza od hľadania toho, čo je naozaj dôležité – od Božieho kráľovstva.

V druhom rade Pán Ježiš Marte radí a poukazuje na to, čo je v živote človeka prvoradé: „Potrebné je len jedno.“  Málo… Mať jasno v tom, čo je v živote naozaj dôležité. Mária to pochopila. Rozhodla sa venovať svoj čas, svoju pozornosť a záujem Ježišovi a jeho Slovu. To isté mala urobiť aj Marta. Pohostinnosť je druhoradá.

Pod ťarchou  Ježišových slov, ktoré neskôr vyslovil, je nadmieru dôležité hľadať prioritne Božie kráľovstvo. Všetko iné, ostatné, ďalšie, sa hľadajúcemu pridá (porovnaj Luk 12,31; Mat 6,33). Jediná vec je teda práve spomínané Božie kráľovstvo. Ono je to „jedno“. Jeho realizácia sa deje práve teraz pozorným počúvaním pri nohách Ježiša Krista. Božie kráľovstvo sa deje páve tu a teraz tým, že Ježiš vstúpil do domu Marty. Práve tým, že Ježiš hovorí a Mária počúva. To je to, čo Mária pochopila.

Mária je pochválená oznamovacou vetou: „Mária pre dobrý podiel sa rozhodla, ktorý nebude odňatý jej“. Otázka teda znie: Dobrý podiel, čo to vlastne je?  Podiel (grécky: meris) je v Biblii pripomenutím dedičného podielu rezervovanému levitom, ktorí slúžili v chráme. Oni nedostali nijaký hmotný podiel. Ich dedičstvom bol Hospodin sám. V knihe Deuteronomium čítame: „Preto Léviho kmeň nedostal nijaký podiel ani vlastníctvo so svojimi bratmi, lebo Hospodin je jeho dedičným podielom, ako mu prisľúbil Hospodin, tvoj Boh.“ (Deut 10,9) Zaujímavé je aj ďakovanie v žalme 16, ktoré vyslovuje levita: „Ty, Hospodine, si môj podiel na dedičstve a na kalichu, v tvojich rukách je môj osud. Pripadol mi diel v kraji prekrásnom: a je to pre mňa znamenité dedičstvo“ (Žalm 16,5-6). V súvislosti s návštevou Ježiša Krista u Marty a Márie, je práve počúvanie Ježišovho slova pre Máriu tým znamenitým a neodňateľným podielom, ktoré aj keď skončením Ježišovej návštevy zmĺkne, ale Mária od tohto okamihu zostáva s Bohom. Práve to je to podstatné. Spojenie s Bohom založené na počúvaní Ježiša Krista sa neskončí. Počúvanie Ježišovho slova je znamenitou, jedinečnou, najlepšou a nenahraditeľnou pozíciou, podielom. Mária si teda vybrala dobre: počúvaním Ježiša Krista vo svojom dome (a najmä vo svojom srdci) začína žiť ako Božie dieťa, ktoré je na Bohu závislé, je pokorné a počúva Otca. Tento podiel pretrvá, večnosť už len odhalí Božie kráľovstvo, ktoré sa skrýva v počúvaní Slova.

3.  Teologické dôrazy perikopy:

a) Kristológia. Celá perikopa je výbornou lekciou pre pochopenie ospravedlnenia vierou. Človek môže robiť čokoľvek, ale sám svojou vlastnou aktivitou pre svoju záchranu nie je schopný urobiť absolútne nič. Jedine postoj úplnej závislosti na tom, čo Boh pre človeka vykonal je to, čo vedie k záchrane.

b) Ekleziológia. Ďalej perikopa prináša teologické posolstvo o kresťanskej službe. Je veľmi dôležitá. Praktická diakonia je nevyhnutnou súčasťou nielen cirkvi ako takej, ale aj každého jednotlivca. Ide o to, že tak, ako v cirkvi, tak aj pri každom kresťanovi je dôležité, aby sa nezabúdalo na JEDNO. Zotrvanie pri počúvaní Božieho slova, zotrvanie pri spoločenstve s Bohom je to, čo by malo byť na prvom mieste. Až potom prichádza aktivita, činnosť a zvestovanie. Bez zotrvania pri modlitbe, bez zotrvania v prítomnosti Božej ako pri zdroji všetkého, čo potrebujeme k svojmu fyzickému či duchovnému životu nie je možné účinne a efektívne slúžiť. Vynechaním toho najdôležitejšieho cirkev či jednotlivec začne ubližovať Bohu, ľuďom a nakoniec i sebe.

4.  Záver a pretlmočenie odkazu perikopy:

a)  Boh je vždy iniciatívny smerom k človekovi. On je ten, ktorý „prichádza“.

b) Čaká na reakciu človeka, na jeho pozvanie. Nečiní násilie.

c)  Pohostinnosť je dôležitá vlastnosť vyznávajúceho nasledovníka Ježiša Krista.

d) Aj práca, a to dokonca práca na Božom diele, sa môže stať pre človeka modlou.

e)  Aj práca, a to dokonca na Božom diele, môže človeka viesť k pocitu osamelosti a následne na to k duchu kritiky voči druhým, ktorí „toľko nepracujú, ako ja“, a preto ich musím riadiť, napomínať a dirigovať.

f)  Aj práca, a to dokonca na Božom diele, môže človeka viesť k strate schopnosti načúvať Bohu, druhým, ba dokonca aj sebe samému.

g)  Práca, a to dokonca na Božom diele, snaženie, akákoľvek aktivita nedokáže nahradiť postoj absolútnej závislosti na Bohu.

h) Pre spasenie je dôležité iba „JEDNO“: Božie kráľovstvo na prvom mieste v živote človeka. Práve vnútorný postoj k nemu je rozhodujúci.

i)  Vnútorný postoj závislosti na Bohu a Jeho slove je jediné, čo pretrvá. Je jediné, čo sa nedá odňať, je tým najlepším podielom, čiastkou.

j)  Najskôr načúvanie a potom z toho vyplývajúca aktivita. To je správne zoradenie priorít.

Amen.