„Obrátila sa a za chrbtom videla kohosi stáť, ale nepoznala, že je to Ježiš. Prečo plačeš? spýtal sa jej. Koho hľadáš? Mária sa domnievala, že je to záhradník, preto mu povedala: Pane, ak si ho odniesol, povedz, kde si ho položil, a ja poňho pôjdem. Mária! prihovoril sa jej Ježiš. Obrátila sa a po hebrejsky zvolala: Rabbuni! To znamená Majstre!“  (Ján 20, 14-16) 

          V uvedených textoch Písma stretávame Máriu, ktorá plače. Zrútil sa jej celý svet a nevie, ako ďalej. Ježiš, bol v hrobe, a teraz tam nie je! Tak toto je už priveľa! Nestačí, že sa nechal ukrižovať, ale teraz, keď chcela zabalzamovať jeho telo, zisťuje, že Ježišovo telo z hrobu zmizlo! Kto ho len mohol ukradnúť? Prečo ešte aj toto? Slzy sa jej tlačia do očí…. Tí dvaja, ktorých videla v hrobe sú takí nechápaví! Oni sa pýtajú, prečo plače! Či nevedia, ako jej srdce krváca? Nerozumejú, čo teraz prežíva? Obracia sa a cez slzy vidí nejakú postavu. Áno, on to bude vedieť –  záhradník! On určite vie, možno práve on ho odniesol! Nestačí ani len otvoriť ústa a neznámy sa pýta prvý: „Prečo plačeš? Koho hľadáš?“ Akože to nevie? Nepočul pred chvíľou, o čom sa s tými dvomi rozprávala? Veď im to už povedala. 

Aha, možno prepočul, možno jej nerozumel, tak to zopakuje aj jemu: „Pane, ak si ho odniesol ty, povedz, kde si ho položil. Ja pre neho prídem. Ja ho dám doniesť späť!“ Horko sa rozplakala. V tom zrazu počuje tak známe slová, tak známy hlas. Až sa jej dych zatajil. Tak nežné oslovenie, s takou láskou a porozumením vyslovené jej vlastné meno: „Mária!“ „Čože? To nie je možné!“ Utiera si slzy a vidí pred sebou stáť Ježiša! On žije? Nesníva sa jej to? Padá k jeho nohám a opäť so slzami v očiach, tentoraz so slzami radosti kričí: „Majstre!“ Ten výkrik vyjadroval všetko, čím nedávno prešla. To oslovenie, bolo vyjadrením najväčšieho šťastia a radosti z toho, že tam, kde pred chvíľkou akoby všetko končilo, zrazu akoby zázrakom sa všetko opäť začína! Smútok a žiaľ je vystriedaný radosťou a šťastím. Tie dve slová „Mária!“ a „Majstre!“ skrývajú v sebe nesmierne bohatstvo skúsenosti osobného stretnutia so vzkrieseným Ježišom. Stretnutia, ktoré resetuje zdanlivú prehru a naštartuje nové víťazstvo!

Milá sestra, milý brat! Koľkokrát si sa aj ty v živote ocitol v takej situácii, v akej sa ocitla Mária takmer pre dvetisíc rokmi? Koľkokrát sa ti zrútil tvoj vysnívaný svet, tvoje vysnívané úspechy, tvoj dopredu nalinajkovaný život? Slzy bolesti a zúfalstva aj tebe už nie raz zahmlili tvoj pohľad natoľko,  že si nevidel toho, ktorý stál pri tebe,  nášho Pána a Spasiteľa Ježiša Krista! On aj dnes, stojí pri tebe a pri mne a pýta sa: „Prečo plačeš? Koho hľadáš?“

Nemáme aj my občas svoju vlastnú predstavu o tom, akoby nás mal Pán Ježiš viesť? Nemysleli sme si snáď, že pôjdeme napravo a On nás pritom vedie naľavo?  Nezvykli sme si na niektoré stereotypy nášho života, ktoré sa nám teraz rúcajú a plačeme za nimi? Aj Mária musela pochovať svoje predstavy o Kristovi, aby mohla vidieť a počuť nového, vzkrieseného Ježiša.

Možno plačeme nad tým, že sa nám v minulosti nepodarilo dosiahnuť ciele, ktoré sme si vytýčili. Možno sme sklamaní z toho, že sme nezvíťazili nad svojimi hriechmi, nad svojimi závislosťami. Snáď sme zúfalí zo svojho sebectva a zo svojich zlyhaní.

Milá sestra, milý brat! Chcem ti povedať, že Ježiš Kristus stojí pri tebe aj pri mne a oslovuje nás osobne. Vyslovuje s neskutočnou láskou a nehou meno každého z nás. Padnime spolu s Máriou k Jeho nohám a vyznajme: „Majstre!“ Áno, On je ten najlepší Majster situácií a najlepší Režisér života. S kým iným by sme mali vykročiť do neistej budúcnosti, keď nie s Ním? Znova a inak! Znova a s Ním! Znova a podľa Jeho predstáv!

Daniel Márföldi