„Preto sa vo všetkom musel pripodobniť bratom, aby sa stal milosrdným a verným veľkňazom pred Bohom a odčinil hriechy ľudu.  A pretože sám v tom, čo pretrpel, bol skúšaný, môže pomáhať tým, čo sú skúšaní.“ (Žid 2,17.18)

Nie raz sa mi stáva, že keď prežívam problémy a ťažkosti vo svojom živote, začínam pochybovať. Pochybujem sám o sebe. Pochybujem o tom, či som urobil všetko preto, aby som tomu, čo na mňa dolieha, predišiel. Pochybujem o tom, či to, ako veci vidím a riešim, je ten najlepší pohľad a najlepšie riešenie. Pochybujem aj o druhých. Pochybujem o tom, či mi vôbec môžu rozumieť. Pochybujem, že keby boli v mojej koži, či by obstáli aspoň tak, ako ja. Pochybujem aj o okolnostiach a súvislostiach. Keby nie to, alebo ono, určite by sa to nestalo. Určite by som neprežíval to, čo prežívam. Občas sa pristihnem aj pri tom, že pochybujem aj o Bohu, o Ježišovi Kristovi. Môže mi On vôbec rozumieť? Prežíval to čo ja? Vie, čo sú to ťažkosti a problémy? Vie, čo to je bojovať proti hriechu, keď nikdy nezhrešil? Vie, čo to je byť chorý, keď bol stále zdravý?

Náš text hovorí, že sa musel vo všetkom pripodobniť človekovi. Boh má osobnú skúsenosť s hriechom a s jeho následkami! Dokonca prežil aj to, aké sú následky toho, keď má človek na sebe bremeno hriechu. Rozdiel bol v tom, že na neho boli položené hriechy celého sveta, ktoré ho oddelili od nebeského Otca, keď visel na kríži. Práve z takéhoto žiaľu mu puklo srdce a zomrel na Golgote. Dokonca zápasil ešte aj s iným pokušením, o ktorom sa nám ani nesníva. On si mohol uľahčiť svoj údel, lebo bol Bohom, no odolal tomuto silnému pokušeniu.

Veľmi ma oslovuje výrok E.G. Whiteovej, z kapitoly č. 34, z knihy Cesta lásky, či Túžba vekov: „Náš starší Brat je pri tróne večnosti. Vidí každého človeka, ktorý v ňom hľadá Spasiteľa. Z vlastnej skúsenosti pozná krehkosť ľudskej podstaty, vie o našich potrebách i dotieravosti pokušení, lebo bol vo všetkom podobne skúšaný ako my, no bez hriechu. Bdie nad tebou, chvejúce sa Božie dieťa. Si v pokušení? On ťa vyslobodí. Si slabý? On ťa posilní. Nie si dosť vzdelaný? On ťa osvieti. Si ranený? On ťa uzdraví. Pán „určuje počet hviezd“, ale aj „uzdravuje skrúšených srdcom a obväzuje ich rany“ (Ž 147,4.3). Pozýva nás: „Poďte ku mne!“ Nech sú tvoje úzkosti a skúšky akékoľvek, povedz o tom Pánovi. Posilní ťa, aby si vytrval. Pomôže ti nájsť východisko zo zmätkov a ťažkostí. Nech si už pripadáš akokoľvek slabý a bezmocný, jeho moc ťa môže posilniť. Čím je tvoje bremeno ťažšie, tým blaženejší bude odpočinok, ak ho položíš na nebeského Nosiča bremien…“

Čo teda môžem urobiť so svojimi pochybnosťami? Iba jedno jediné. Po tom, či vidím svoje zlyhania, zlyhania svojich blížnych, nepriaznivé okolnosti a zdanlivo mlčiaceho a nerozumejúceho Boha, je potrebné, aby som obrátil svoj pohľad k Ježišovi. Uvažovanie o Jeho narodení, živote, smrti a vzkriesení zmení nie okolnosti, Pána Boha, ľudí okolo mňa, ale mňa. Môj postoj. Môj pohľad. Moje videnie reality. Nie, nemusíme niesť bremeno svojho života sami! Častokrát to robíme tak, ako istá babička, ktorú zobral na svoj koňmi ťahaný voz istý človek, keď videl, aký ťažký batoh nesie. Vysadla si na voz, no batoh si nechala na svojom chrbte a naďalej stonala. Tu ten človek prehovoril: „Pani, dajte si dole svoj batoh, položte ho pokojne na voz, on unesie vás i váš batoh“. Milá sestra, milý brat! Poďme spolu k Ježišovi. Zavesme sa na neho. Položme na neho svoje bremená. On unesie nás, i naše bremená!

Daniel Márföldi