Milé sestry a bratia, drahí priatelia!

Keď tu dnes pred Vami stojím, nemôžem inak, ako povedať s apoštolom Pavlom: „Ale z Božej milosti som to, čo som…“ (1Kor 15,10a)

Ohliadam sa za svojím doterajším životom a vidím pamätníky všetkého, čo pre mňa náš Nebeský Pán učinil.

Spomínam na svoje bezstarostné detstvo. Na svojho otca a mamičku, ktorí ma od útlej mladosti viedli k Pánu Bohu. Na ranné a večerné pobožnosti, pri ktorých sme spolu s nimi a s bratom Robom, niekedy hádam zo zotrvačnosti, spievavali: „Pane môj prosím Ťa, pomôž mi, nenechaj ma zahynúť…“ Myslím na svojho starého otca, ktorý stál pod oknom a počúval naše detské modlitby za to, aby „prijal úplnú pravdu“, až kým sa v pokročilom veku nerozhodol pre krst ponorením. Modlitba: „Pane Ježišu daj, aby šom ša štal kazateľom alebo mišionárom…“ vyvolávala úsmev na perách mnohých náhodných svedkov mojich prvých prosieb…. Dnes si čím ďalej, tým viac, uvedomujem, aké dôležité bolo, že sme z domu nikdy neodchádzali bez modlitby. Vždy, keď som sa pri odchode do školy pozrel späť, videl som v bráne či pri okne moju mamičku, ktorá mi mávala. Pamätám sa, ako som sa neskôr, už ako starší chlapec, najprv obzrel, či ma niekto zo spolužiakov nevidí, a až potom som jej zakýval späť. Nikdy sme sa neukladali k  večernému spánku bez toho, aby sme jeden druhému nepovedali: „Odpusť mi, čo som Ti dnes zlého urobil“.

Zbor v Leviciach, do ktorého sme chodili, nebol dokonalý. Spomínam na zborové modlitebné chvíle, pri ktorých sme s Danom a so Števom Dudovcami merali na stopkách dĺžku jednotlivých modlitieb. (Sedemnásťminútový rekord istého brata dodnes nebol prekonaný…) Z pamäti nevymizol obraz bratov a sestier, spomedzi ktorých dnes už viacerí nežijú. Vidím svoju starkú, ktorá bola vo zbore vždy úplne prvá. Cítim z jej svetra vôňu nafty, ktorou sa v modlitebni v zime kúrilo… Nikdy nezabudnem na svoj krst pri západe slnka v rieke Hron. A ani na svojho diakona, ktorý mi bol následne pridelený. Brat Gajdáč ma s veľkým záujmom pravidelne navštevoval, predčítal mi texty z Písma Svätého a modlil sa so mnou. Už vtedy som sa túžil stať služobníkom Božieho slova a on za to prosil Pána spolu so mnou. Modlili sme sa aj po tom, čo mi brat Gašpar Lovaš (vtedajší predseda SZ CASD) počas prestávky, ktorú si urobil pri varení kotlíkového gulášu v Gerlachove, v malom lesíku oznámil, že nemôžem študovať na teologickom seminári za kazateľa, pretože Okresný výbor komunistickej strany v Leviciach ma neodporučil… Hovoril o Božom čase a Božom pláne… Vtedy som tomu úplne nerozumel…

Spomínam na obdobie, keď som sa zoznámil s mojou Ivankou. Ako sme sa vtedy na diaľku, v intervale medzi dvoma stretnutiami, modlili v dohovorenom čase a ako sme spolu čítali knihu Myšlienky z vrchu blahoslavenstiev. Jednou z tém našich prosieb bolo, aby sme mohli spolu slúžiť na Božom diele. Spomínam, ako Jožko Bajusz v svadobnom kázaní použil maketu vlaku, ktorého rušňom bol Pán Ježiš, my dvaja s Ivankou sme predstavovali prvý a druhý vozeň a ďalšie tri vagóny mali byť naše deti… Aká to prorocká reč…

Spomínam, ako sme sa s Ivankou učili vychovávať deti, ako sme po páde železnej opony na námestí predávali Biblie a ako som zatúžil pracovať pre Pána ako knižný evanjelista. Myslím na svoju poznámku pod svojou prvou mesačnou správou, ktorú som napísal bratovi Loderovi: „Skočil som a padák sa mi otvoril!“

Spomínam na všetkých knižných evanjelistov, na sestry a bratov, ktorí tak nadšene, ale veľakrát aj s veľkým sebazaprením, pracovali na tomto poli a myslím na tých, ktorí dodnes vytrvali. Práve kolektív knižných evanjelistov sa pre mňa stal predchuťou nebies na zemi. Zdieľanie sa, spoločné zápasy i víťazstvá, smútok i radosť a skutočne súrodenecké vzťahy medzi nami sú pre mňa oázou Božej lásky už tu, na našej zemi.

Dnes, keď slúžim ako kazateľ zboru vo Vaďovciach a skupinky na Myjave a v Senici, prežívam ďalší rozmer Božej lásky. Aká veľká je Jeho milosť! Aké dobré je nebyť na všetko sám, aké dobré je byť pri tom, keď nás Pán všetkých používa ako spoločenstvo! Keď môžem počúvať a prežívať modlitbu mojej sestry či brata! Už nedržím stopky, aby som meral dĺžku, ale učím sa načúvať, čo mi Pán cez nich chce povedať. Aké dobré je, že v našom zbore má kto zakúriť, keď je zima! Že má kto zahrať na hudobnom nástroji, že nemusíme spievať bez doprovodu! Že sa má kto venovať našim deťom! Že okrem kazateľa sú v našom zbore mnohí iní, ktorí otvárajú Božie slovo a kážu evanjelium… Aké dobré je, že má kto upratať, uvariť či pohostiť ostatných… Také hojné, chutné a srdečné agapé, čiže spoločenstvo pri stole, aké prežívame v našom zbore, som si predstavoval iba v najlepšom sne… Aké je dobré, že mám toľkých súrodencov, ktorí hľadajú stále nové a nové možnosti evanjelizácie a oslovovania ľudí… Že takmer nikdy nemusím ísť sám na misijnú či pastoračnú návštevu, že je vždy niekto, kto je pri mne, vedľa mňa a kto sa so mnou modlí… Aké je dobré, že sa môžeme o všetkom rozprávať, že sa môžeme spolu modliť za čokoľvek a že môžeme vytvárať misijné projekty ako napríklad evanjelizáciu s Kornéliom Novakom na školách, na námestí či večerných prednáškach…

A tak sa Vám chcem na záver k niečomu priznať. Stále snívam. Tak, ako som v detstve sníval o tom, že budem misionárom alebo kazateľom, snívam aj dnes. Áno, mám sen, v ktorom som spolutvorcom spoločenstva Božieho ľudu, jeho cirkvi…

Snívam o takej cirkvi, ktorá je preniknutá Božou láskou a ktorá napĺňa Ježišovo: „Podľa toho poznajú všetci, že ste moji učeníci, keď budete mať lásku medzi sebou.“ (Ján 13,35)

Snívam o takej cirkvi, v ktorej osobné chodenie s Bohom nie je iba zbožným prianím, ale realitou každodenného života tých, ktorí ju tvoria.

Snívam o takej cirkvi, v ktorej jeden druhého považujú za vyššieho od seba.

Snívam o takej cirkvi, v ktorej je akýkoľvek návštevník kedykoľvek prijímaný.

Snívam o takej cirkvi, ktorá je potrubím, cez ktoré prúdia Božie požehnania do celého okolia.

Snívam o takej cirkvi, v ktorej sa počíta s každým jednotlivcom a kde všetci s nadšením slúžia – podľa takého duchovného daru, ktorým boli obdarovaní.

Snívam o takej cirkvi, ktorá rozumie deťom a napĺňa ich potreby, ktorá chápe mládež, vníma mužov a ženy, matky a otcov, ľudí v produktívnom veku i tých skôr narodených, ako rodiny, tak i osamelých.

Snívam o takej cirkvi, ktorá svojím životom vytvára obraz Boha, ktorý je príťažlivý, nie odpudivý.

Snívam o takej cirkvi, ktorá žije s vedomím Božieho kráľovstva, ktoré bude nastolené raz, vtedy a potom, ale zároveň toto Božie kráľovstvo zakúša už dnes, tu a teraz, pretože atmosféra v nej nie je pozemskej povahy.

Snívam o takej cirkvi, ktorá je pripravená a ozdobená ako nevesta svojmu Nebeskému Ženíchovi, ktorý si pre ňu už čoskoro príde…

Amen.