Luk 13, 10-17: 10 V istú sobotu učil v ktorejsi synagóge. 11 Bola tam žena, osemnásť rokov posadnutá duchom nevládnosti. Bola zhrbená a nemohla sa vôbec narovnať. 12 Keď ju Ježiš zbadal, zavolal si ju a povedal jej: Žena, si oslobodená od svojej nevládnosti. 13 Položil na ňu ruky, ona sa hneď vzpriamila a oslavovala Boha. 14 Ale predstavený synagógy, pobúrený nad tým, že ju Ježiš uzdravil v sobotu, povedal zástupu: Je šesť dní, keď treba pracovať. V týchto dňoch prichádzajte a dávajte sa uzdravovať, a nie v sobotný deň! 15 Pán mu odpovedal: Pokrytci! Či každý z vás neodväzuje svojho vola alebo osla od jasieľ a nevodí ho napájať aj v sobotu? 16 A či túto Abrahámovu dcéru, ktorú satan osemnásť rokov držal spútanú, nebolo treba z toho puta vyslobodiť v sobotný deň? 17 Keď to povedal, všetci jeho protivníci sa zahanbili, ale celý zástup sa radoval zo všetkých zázračných skutkov, ktoré Ježiš konal.
1) Príbeh
Uplynulo už 18 rokov odvtedy, čo sa jej to stalo. Vyrástla a bola vychovaná ako hrdá Izraelitka, dcéra Abrahámova. Tešila sa, že sa raz vydá, založí si svoj vlastný domov, bude vychovávať deti a bude šťastnou matkou medzi ženami Izraela… A v tom prišiel nečakane ten deň, keď sa všetko zmenilo. Choroba. Nepríjemná. Zlá. Obmedzujúca. Zhrbenie. Pokrivenie. Osemnásť rokov pohľadu na zem. Dole. Predtým sa so zodvihnutou hlavou mohla každému pozrieť do očí. Mohla komunikovať bezprostredne, očný kontakt bol pre ňu samozrejmosťou. Teraz je to úplne inak. Kým dovtedy skúmala tváre ľudí, a tešila sa z pohľadu na vysoké stromy, strechy domov, vrcholce kopcov a pahorkov s vychádzajúcim či zapadajúcim slnkom či na guľatý mesiac a jagavé hviezdy na nočnej oblohe. Teraz poznávala ľudí podľa toho, čo mali obuté na svojich nohách. Sandále rôzneho druhu a kvality, bosé nohy, niektoré aj zranené, krvavé, špinavé a zaprášené, mnohokrát aj páchnuce… To, čo najčastejšie videla, bola dlažba, kamene a prach na ceste či podlaha po ktorej kráčala spolu s ostatnými. Keď zapršalo, poznala každú mláku. Videla, ako sa kvapky dažďa miešajú s prachom a s hlinou a ako vzniká blato, ako sa všade valia prúdy špinavej vody. Keď slnko zase pálilo, možno ihneď spoznala, koľko vody a za aký čas sa z každej mláky vyparilo. Už sa s tým zmierila. Farizeji a zákonníci ju označili za veľkú hriešnicu. Hovorievali, že je posadnutá. To, že je chorá, musí byť následkom toho, že satan, ktorému slúžila, ju poviazal. Napriek tomu do synagógy chodila takmer každú sobotu. Nevidela pohŕdavé pohľady spoluveriacich, keď si sadala do poslednej lavice. Možno, že jej padlo dobre, keď si od nej všetci odsadli, aspoň nemusela nič vysvetľovať a obhajovať sa. Stačilo, že počula. Tak, ako ostatní Židia, poznala síce niektoré state Zákona, Prorokov či Spisov spamäti, ale to čítanie zvitku, písaného slova Hospodinovho ju priťahovalo ako magnet. Aj keď bola reč a tón hlasu strohý a prísny, nezameriavala sa na to. Ten obsah ju fascinoval. Srdce jej tĺklo, keď sa hovorilo o Mesiášovi. O Božom kráľovstve. O novom, šťastnom veku zasľúbeného Mesiáša. Tak často v myšlienkach blúdila po krajine, kde sa lev s baránkom spolu pasú. V duchu videla chlapca, ktorý ich vedie. Videla seba opäť zdravú a šťastnú…
Vraj ten Mesiáš by už mal každú chvíľku prísť. V posledných dňoch počula zaujímavé správy. Vraj nejaký Rabbi Ježiš, ktorý je síce pochybného pôvodu, ako hovoria zákonníci a Farizeji, chodí po Galilei, učí a uzdravuje. Má vraj svojich učeníkov a nasledovníkov, no nevyhýba sa chudobným, chorým a hriešnym. Dokonca venuje svoju pozornosť aj deťom a ženám. Vraj hovorí o Božom kráľovstve a tvrdo kritizuje Farizejov a zákonníkov, že Boha, ktorého nazýval svojím Otcom, predstavujú v nepravdivom a v zlom svetle… Že by to mohol byť ten zasľúbený Mesiáš? Ó, ako dobré by bolo sa s Ním stretnúť! V sobotu vraj chodí do synagógy. Čo, keby dnes, v túto sobotu, zavítal aj do tej, kde chodievala? Tak sa tam vybrala opäť. Opäť si sadá do poslednej lavice. Počúva. Ten hlas je dnes akýsi iný. Nie je strohý a prísny ako obvykle, ale mäkký, láskavý a plný porozumenia. Hovorí o Božom kráľovstve nielen raz vtedy a potom, ale aj o tom, že dnes, tu a teraz môže byť v srdci každého poslucháča. Hovorí o milujúcom, odpúšťajúcom a dlho zhovievajúcom Otcovi. Presne takto si Božie kráľovstvo i Boha vo svojom srdci predstavovala. Dohovoril. Opäť sa necháva uniesť a myšlienkami je tam, kde nebude choroba, bolesť a utrpenie… v tom však počuje svoje meno. ON, ten ktorý pred chvíľou tak láskavo učil, ju volá k sebe… Niekto jej pomohol vstať a zašepkal: „Choď, to je ten Rabbi Ježiš!“ Cíti sa oko vo sne… Díva sa ako vždy na podlahu a dáva si pozor, aby nezakopla… Pomaly sa krok za krokom blíži k Ježišovi. Už Ho vidí… Jeho sandále sú prosté, nohy čisté a upravené… Zastavuje sa… Počuje jasný hlas, ktorý láskavo no s istotou hovorí: „Žena, oslobodená si od svojej choroby!“ Jej zhrbeného tela sa dotýkajú dve ruky… Nežne, mäkko a láskavo… Chytí sa tých dlaní… Drží sa ich a pomaly sa dvíha… Čo sa to deje? Ona môže! Môže narovnať chrbát! Môže zodvihnúť hlavu!… Celá sa chveje… A v tom Ho uvidí! Vidí Ježiša! Vidí Jeho tvár! Ježiš sa usmieva… Ich oči sa stretnú… Oči Ježiša a oči dcéry Abrahámovej! Do očí sa jej tlačia slzy šťastia a radosti… Kričí, spieva, skáče od radosti… Oslavuje Boha… Jej srdce prekypuje vďačnosťou! Prežíva najkrajšiu sobotu svojho života!
Poriadne ani nevníma poučujúcu reč predstaveného synagógy, ktorý hovorí a vyzýva, aby ľudia prichádzali iné dni a nechali sa uzdravovať inokedy ako v sobotu. Nepriamo kritizuje ženu i Ježiša. V tom rázne prehovorí Ježiš. Predstaveného synagógy nazýva pokrytcom a uvádza príklad odväzovania zvierat v sobotu, ktorý ukazuje, ako zvrátene interpretujú učitelia zákona Božie prikázania. Zviera je pre nich viac ako človek! Uzdravenú ženu nazýva dcérou Abrahámovou, ktorú na 18 rokov poviazal satan a ktorá bola z tohto puta práve teraz, túto sobotu, rozviazaná, oslobodená. Ježišova argumentácia je tak jasná, že sa museli červenať všetci tzv. vykladači zákona. Celý zástup sa na rozdiel od nich pridáva k uzdravenej žene a spolu oslavujú činy Ježiša Krista a príchod Božieho kráľovstva!
Sestry a bratia, drahí priatelia, pozrime sa, po tom, čo sme si príbeh takto priblížili, na túto udalosť v jej kontexte, v úvislostiach.
2) Kontext
a) Ako už vieme, Lukáš zoradil svoje evanjelium skôr tematicky ako chronologicky. Naša udalosť je súčasťou veľkého celku, ktorý popisuje Ježišovu cestu do Jeruzalema, Jeho cestu na kríž.
b) Pred nami čítanou udalosťou uzdravenia zhrbenej ženy nachádzame pasáž, kde Ježiš reaguje na akúsi udalosť, kde Pilát prejavil svoju krutosť: „V tom čase prišli za ním nejakí ľudia a rozprávali mu o Galilejčanoch, ktorých krv zmiešal Pilát s ich obetami.“ (Luk 13,1) Ježiš na to zareaguje slovami: „On im odpovedal: Myslíte si, že spomínaní Galilejčania, ktorí tak trpeli, boli väčší hriešnici ako ostatní Galilejčania? 3 Nie, hovorím vám, ale ak nebudete robiť pokánie, všetci podobne zahyniete. 4 Alebo si myslíte, že tí osemnásti, na ktorých padla veža v Siloe a zabila ich, boli väčší vinníci ako ostatní Jeruzalemčania? 5 Nie, hovorím vám, ale ak nebudete robiť pokánie, všetci zahyniete takisto.“ (Luk 13,2-5) Ježiš v Lukášovom evanjeliu reaguje na správy o úmrtí v meste klasickým prorockým spôsobom. Mení ich vo varovné príklady pre svojich poslucháčov. Z náhlej a násilnej smrti sa ešte nedá usudzovať závažnosť hriechu. Aj Ježiš o chvíľu zomrie smrťou, ktorá sa javí ako trest za hriech. Ježiš chce povedať, že smrť ako taká je vždy blízko a s ňou i Boží súd. Môže prísť počas obradu. Môže nastať pri zastavení sa pri múre. A keď príde náhle, nie je čas na pokánie. Rabi Eliezer prehlásil, že človek by mal konať pokánie deň pred smrťou. Ale jeho žiaci hovorili, že človek môže zomrieť ktorýkoľvek deň, preto by mal byť celý život jedným veľkým pokáním.
c) Pokánie, ku ktorému Ježiš vyzýva, nie je len odvrátenie sa od hriechu, ale prijatie zvesti o Božom kráľovstve. A práve ono a vstup do neho je tou témou. Nasvedčuje tomu aj následné podobenstvo s figovníkom: „6 A povedal toto podobenstvo: Istý človek mal vo vinici zasadený figovník. Keď prišiel hľadať na ňom ovocie, nič nenašiel. 7 Preto povedal vinohradníkovi: Pozri, už tri roky chodím hľadať na tomto figovníku ovocie, no nič nenachádzam. Vytni ho! Načo zbytočne vyčerpáva zem? 8 On mu odpovedal: Pane, nechaj ho ešte tento rok. Okopem ho a pohnojím. 9 Možno nabudúce prinesie ovocie. Ak nie, vytneš ho.“ (Luk 13,6-9) Figovník dostáva ešte určitý čas, než je vyťatý. Posledná možnosť, posledná šanca. Čo ak sa predsa spamätá a ovocie nakoniec prinesie? V kontexte celej pasáže Ježiš pripomína svojim poslucháčom, že majú ešte možnosť činiť pokánie. Nie tak, ako tí v Galilei či v Siloe. Je ešte čas zaujať postoj k Ježišovým slovám, k Božiemu kráľovstvu. Raz však ten čas skončí, nebude trvať naveky.
d) Následne po našej udalosti s uzdravením zhrbenej ženy prichádza kratučká pasáž o horčičnom zrne a kvase: „18 Potom povedal: Čomu sa podobá Božie kráľovstvo, k čomu ho prirovnám? 19 Podobá sa horčičnému zrnku, ktoré človek vzal a zasial vo svojej záhrade, kde vyrástlo na veľký strom a nebeskí vtáci hniezdili na jeho konároch. 20 A ďalej hovoril: K čomu prirovnať Božie kráľovstvo? 21 Podobá sa kvasu, ktorý žena vzala a zarobila do troch mier múky, až všetko nakyslo.“ (Luk 13,18-21) Obidve podobenstvá sú o raste. Sú uvedené slovami: „Potom povedal…“, čo nám dovoľuje ich chápať ako komentár k nášmu príbehu. Obe kladú proti sebe nepatrné začiatky a mohutné výsledky. Semeno sa zasadí, ale je vidieť až v rastline, kvas sa skryje v múke a vie sa o ňom, až keď cesto nakysne. Máme pochopiť, že rovnako je to s Božím kráľovstvom, ktoré Ježiš hlása. V drobných, vyslobodzujúcich skutkoch, ako vykonal v tejto synagóge, je dobyté víťazstvo nad satanovým kráľovstvom a naplňuje sa Ježišove poslanie „vyhlásiť zajatým prepustenie…“ (Luk 4,18)
e) Záchrana a istota, ktorú neodkladné prijatie Božieho kráľovstva s pokáním predstavuje, je tak dôležité preto, lebo nevieme, dokedy tu budeme. Môžeme dopadnúť ako tí v Galilei a pri veži v Siloe. Je povzbudením pre nás, že Boh je ešte stále trpezlivý, ako ten vinohradník s neplodným figovníkom. Jeho poslaním je stále zachraňovať a oslobodzovať ľudí spútaných hriechom tak, ako našu zhrbenú ženu a ponúkať im nebeské kráľovstvo takýmito drobnými skutkami záchrany. Božie kráľovstvo, ktorého semienko je takto zasadené, či jeho kvas, ktorý je takto použitý, prináša nakoniec veľké ovocie tak pri záchrane jednotlivcov ako aj pri znovuvybudovaní Božieho kráľovstva v spoločenstve.
3) Poučenia
a) Je dôležité prichádzať do Ježisovej prítomnosti, je dôležité budovať svoj vzťah s Ním a s Jeho slovom. Aj keď nerozumieme všetkému, čo sa nám v živote deje, nemáme inú cestu k záchrane, len sa Ho držať rovnako, ako i Jeho slova. Aj naša zhrbená žena chodila do synagógy, aby sa stretávala s Božím slovom.
b) Aj keď je pozornosť nás všetkých, vďaka poviazanosti hriechom, upriamená dole, k prízemným veciam; aj keď vidíme väčšinou iba svoju hriešnosť, biedu, utrpenie a špinu, nech je pre nás povzbudením to, že Ježiš o nás vie, neunikáme Jeho pozornosti a iniciatívne nás volá k Sebe. Aj naša zhrbená žena to prežila. Ježiš si ju všimol a urobil prvý krok k nej, oslovil ju.
c) Keď počujeme Jeho volanie, vykročme. Neváhajme. Poďme za Ním. Nasledujme Ho. Zažijeme, že keď sa nás dotkne, keď sa Ho držíme, On nás oslobodzuje a nastoľuje v našich srdciach už dnes tu a teraz Božie kráľovstvo v tom, že nám dáva vnútorný pokoj, odpustenie a slobodu. Tým sme pripravení na vstup do Božieho kráľovstva raz vtedy a potom, či už ako tí, ktorí budú vzkriesení, alebo ako tí, ktorí budú premenení. Aj naša zhrbená žena vykročila a išla. Nedbala na to, čo si iní myslia, vedela len jedno. Ježiš ju volá a ona išla. Nechala, aby sa jej dotkol, a bola oslobodená.
d) Tento postoj je tak dôležitý, že ho nemôžeme odkladať. Potrebné je urobiť to hneď. Kedykoľvek sa náš život môže skončiť a tým končí aj naša možnosť. To, že žijeme, nám ukazuje, že ešte pre nás trvá doba milosti. Ešte môžeme začať prinášať ovocie vzťahu, ovocie pokánia, ovocie zmeneného, slobodného zmýšľania. Aj naša zhrbená žena tak urobila. Vedela, že nemôže odkladať. Ježiš ju volá teraz a teraz treba ísť.
e) Neposudzujme ľudí podľa toho, v akej sa nachádzajú situácii, akou chorobou trpia a zbavme sa pokušenia to považovať za prejav Božieho trestu. Zbavme sa pokušenia považovať seba za lepších preto, že sa nám zlé veci dejú menej a naopak, prestaňme bičovať seba a vidieť sa ako tí najväčší Bohom trestaní hriešnici preto, že prežívame viac utrpenia ako tí druhí. Takýto postoj nemá nič spoločného s Pánom Bohom, je to obraz, ktorý vnútil sám satan Farizejom a zákonníkom a môže ho vnútiť aj nám.
f) Nestavajme dogmatické zachovávanie Božích prikázaní či dokonca vlastných názorov nad prejavy lásky a nad podanie pomocnej ruky svojim trpiacim blížnym. Takémuto omylu padol za obeť aj predstavený synagógy.
g) Tešme sa z toho, keď prežijeme či už my, alebo niekto druhý prejav Božieho oslobodenia a záchrany z pút hriechu, závislosti či choroby aj vtedy, keď to nie je v čase a spôsobom, ktorý sme si my predstavovali. Boh najlepšie vie kedy, kde a ako. To nakoniec urobila aj naša uzdravená žena, ale aj okolo nej stojaci veriaci.
Milá sestra, milý brat, drahý priateľu! Neviem presne, ako sa cítiš, čo momentálne prežívaš a s čím zápasíš. Viem len jedno. Je tu iskierka nádeje! Je tu Cesta, jediná Cesta! Je tu riešenie, jediné riešenie! Všetci z nás sme zhrbení. Počúvajme Ježiša! Volá teba, volá mňa, volá nás všetkých! Vykročme! Poďme k Nemu! Nechajme Ho, nech sa nás dotkne! Už dnes nás uzdravuje, už dnes sa môžeme vzpriamiť! Už dnes môžeme reagovať na Ježišove slová: „…vzpriamte sa, zodvihnite hlavy, lebo sa blíži vaše vykúpenie.“ (Luk 21,28)
Amen.