„Toto však vedz, že v posledných dňoch nastanú ťažké časy. Ľudia budú totiž sebeckí, milovníci peňazí, chvastaví, spupní, rúhaví, rodičom neposlušní, nevďační, bezbožní, neláskaví, nezmierliví, ohovárační, nezdržanliví, divokí, bez lásky k dobru, zradcovia, nerozvážni, nadutí, milovníci skôr rozkoší ako Boha. Budú sa tváriť pobožne, ale silu (pobožnosti) budú popierať. Aj od tých sa odvracaj..“ (2 Tim 3,1-5)
Kdekoľvek sa pohneme, všade sa hovorí iba o kríze. V masmédiách, medzi ľuďmi na pracoviskách, v čakárni u lekára, v hromadných dopravných prostriedkoch, v školách, na mestských či obecných úradoch, dokonca aj v cirkvi. Kríza je fenomén, ktorý ovládol dnešný svet. Kríza v hospodárstve, kríza v medziľudských vzťahoch, kríza ako devalvácia skutočných hodnôt.
Aj Pavol apoštol vo svojom liste k Timotejovi hovorí o kríze. Popisuje verne dobu, v ktorej žijeme. Možno si povieš: „Toto je presne to, s čím sa stretávam! Aj na mňa doľahla kríza, aj mňa zväzuje to, čím svet okolo mňa prechádza. Ako prejsť týmto údolím? Nie je to už tá posledná etapa dejín tohto sveta? Ako obstáť v takomto ťažkom období? Dá sa vôbec prežiť?
Pred takmer 2000 rokmi kráčali na ceste do Emaus dvaja učeníci. Prežívajú krízu. Sú sklamaní. Svet sa im zrútil. Ten, o kom si mysleli, že zasadne na trón Dávidov, bol ukrižovaný a s obrovským žiaľom v srdci sú tlačení k zemi. V tom sa k nim pripojil neznámy muž. Sú rozčarovaní z toho, že nevie čo sa v Jeruzaleme udialo. A tak mu líčia svoju bolesť. Záhadný neznámy otvára svoje ústa a hovorí. Od Mojžiša cez prorokov poukazuje na to, aké bolo poslanie Mesiáša. Nie trón Dávidov na zemi, ale utrpenie, smrť a vzkriesenie a potom trón Dávidov v nebesiach! To je Mesiášova cesta! Naši pútnici sú prekvapení. Hltajú každé jeho slovo. Uvedomujú si svoj omyl a ich srdce pookrieva. Zastali na križovatke k mestečku, kde bývajú. Už sa zvečerieva. Neznámy chce ísť ďalej, ale oni vyslovujú známe slová: „Zostaň s nami, lebo sa zvečerieva, a deň sa už nachýlil. A vošiel, aby zostal s nimi.“ (Luk 24, 29) O niekoľko minút zisťujú, že ten, koho počúvali, že ten, kto sa k nim pripojil, že ten, koho pozvali do svojho príbytku nebol nikto iný ako sám Pán Ježiš Kristus! Aká radosť! Aké krásne rozuzlenie! Aký oheň sa rozhorel v ich srdci! Ako rýchlo utekajú, aby sa o svoju skúsenosť podelili s ostatnými učeníkmi!
Milí spolupracovníci, ani nám nezostáva dnes nič iné, ako zoči-voči všeobecnej kríze spoločnosti vysloviť to pozvanie, ktoré vyslovili dvaja učeníci na ceste do Emaus. Oni nevedeli, že svoje slová adresujú tomu jedinému, ktorý im môže pomôcť. My máme tú prednosť, že vieme KOMU ich adresovať:
„Zostaň s nami, lebo sa zvečerieva, a deň sa už nachýlil. A vošiel, aby zostal s nimi“.
Ako prežiť teraz, keď sa nad celým svetom zvečerieva? Jedine tak, že pozveme do svojich sŕdc Ježiša. Jedine tak, že pozveme do svojich domovov Ježiša. Jedine tak, že pozveme do svojich zborov Ježiša. Jedine tak, že pozveme do svojej cirkvi Ježiša. Inak nás kríza premôže. Niet inej cesty. Jedinou cestou je sám Ježiš Kristus.
Skúsenosť spoločenstva s Ním je to, čo v nás zapáli nový oheň a dá novú silu ísť a hovoriť, ísť a slúžiť.
Daniel Márföldi