Márnosť márností, povedal Kazateľ, márnosť márností, všetko je márnosť.

Každý z nás sme niekde na začiatku začali žiť s tým, že sa to oplatí, že to má zmysel. Sme presvedčení, že sa oplatí vzdelávať a učiť, lebo tým, že sa ponoríme do poznávania a vzdelávania, môžeme získať informácie, na základe ktorých dokážeme vyriešiť veľké otázky života a vylepšiť tým kvalitu svojich životov s kladným dopadom na budúce generácie. Oplatí sa pracovať, lebo získame také výsady a toľko peňazí, že náš život sa stane lepším. Oplatí sa dbať o svoje zdravie, lebo sa domnievame, že budeme dlhšie žiť. Hovorievame, že sa oplatí splodiť potomkov, lebo sa o nás bude mať kto v starobe postarať, bude nás mať kto rád.

Niekedy sa zastavíme a uvažujeme nad tým, že svet predsa takto nefunguje. V kritických životných situáciách si kladieme otázku: „Oplatilo sa takto uvažovať?“ Skutočne sa stal náš život kvalitnejším? Áno, učíme sa. Čím viac však vieme, tým skôr dospejeme k tomu, že nevieme vyriešiť kľúčové otázky života a smrti. Čím viacej pracujeme, tým skôr zisťujeme, že omnoho ľahšie získavajú peniaze tí, ktorí nepracujú. Možno kradnú a podvádzajú, ale majú viacej peňazí ako tí, ktorí čestne a svedomito pracujú. A tak sa pýtame: „Oplatí sa to?“  Staráme sa o svoje zdravie a v jeden deň, po obyčajnom röntgenovom vyšetrení, sa dozvedáme diagnózu: „Nádor!“ Kladieme si otázku: „Prečo?“  Bojujeme za spravodlivosť a víťazí nespravodlivosť a násilie. Plodíme potomkov a v jeden pekný deň nás naše deti opúšťajú. Odídu. Zostávame tu sami… Pýtame sa: „Prečo?“ Malo zmysel všetko to, čo sme robili? Dokážeme odpovedať na všetky otázky tohto typu? Nielen vtedy a tam mohli povedať učeníci na ceste do Emaus: „My sme sa nádejali, že on je ten, ktorý ide vykúpiť Izraela…ale bolo to zbytočné.“ Aj nám sa stáva, že pri pohľade naspäť prehlasujeme: „Zbytočné, márne!“ Z perspektívy smrti, pri pohľade naspäť, na okraji hrobu, dokážeme zhrnúť 60, 70 či 80 rokov života na jednu pol stránku formátu A4 v nekrológu, ktorý odznie iba raz. Potom sa všetko dôležité o živote človeka vojde do dvoch riadkov vytesaných na náhrobnom kameni. Nič viac už nie je. Nič ďalej už nie je.

Má to všetko nejaký význam? Nie je všetko márnosť? Určite si povieme: „Veriaci človek nemôže takto uvažovať!“  No žiaľ, realita je taká, že i kresťan môže niečo takéhoto prežívať, môže takto rozprávať alebo takto uvažovať. Odkiaľ to vieme? No predsa v Biblii je jedna celá kniha, ktorá sa takto vyjadruje. Hovorí, že všetko je márnosť. V pôvodnom hebrejskom jazyku neexistuje stupňovanie, ako napríklad pekný, krajší, najkrajší. Keď sa chce niečo zdôrazniť, potom sa opakujú slová. Preto existuje výraz Kráľ kráľov, čo znamená najdôležitejší kráľ. Alebo Svätyňa svätých, čo je najsvätejšie miesto. Alebo Pieseň piesní, čo je najkrajšia pieseň. Tak márnosť márností znamená, že je to najväčšia márnosť. Biblická kniha Kazateľova začína práve takto. Ten, ktorý učí iných začína svoje kázanie v Kaz 1,2 týmito slovami: „Márnosť márností, povedal Kazateľ, márnosť márností, všetko je márnosť.“  V jedinom biblickom texte sa 5x opakuje jedno slovo! Aký to dôraz, aké to zvýraznenie! Márnosť. Čo je márne? Ako hovorí text? Všetko je márnosť! Čo obsahuje slovíčko „všetko“? Skutočne všetko! Absolútne všetko je márnosť! Toto hebrejské slovíčko: HEVEL sa vyskytuje 64 x v Biblii a z toho 30x sa nachádza práve v knihe Kazateľ. A tak kazateľ, múdry Šalamún, uchopí toto slovíčko a rozvádza, čo všetko je márnosť. Keď si niekto nevie predstaviť, čo to je všetko, tak on to vymenováva…. Hovorí, že kolobeh života, ktorý vidíme v prírode, západ a východ slnka, pôsobenie vetra či tečúce rieky a vyparovanie mora to všetko je márnosť. Keď sa objavia nejaké veci, ktoré zistíme, že tu už predtým dávno  boli, to je márnosť. Potom prehlasuje že múdrosť je márnosť a zhon po vetre, lebo tak isto zomrie múdry človek ako aj bláznivý. Načo sa učiť, keď ich čaká rovnaký koniec? Aj majetok je márnosť.  Prečo je márnosť? Celý život pracuješ a drieš, no napokon to zdedí niekto, kto si to neváži a premrhá. Zhromažďovanie majetku je podľa múdreho Šalamúna márnosť. Potom pozemské radosti a zábava sú tiež márnosťou. Kaz 2,8-11: „8 Nahromadil som si aj striebro a zlato, poklady cudzích kráľov a krajín. Zadovážil som si spevákov, speváčky i rozkoš ľudských synov — množstvo žien.   9  Vzrástol a rozmohol som sa viac ako ktokoľvek, kto bol predo mnou v Jeruzaleme. Navyše moja múdrosť stála pri mne.   10  Čokoľvek si moje oči želali, nič som im neodoprel, nebránil som svojmu srdcu v žiadnej radosti, lebo srdce sa mi radovalo z celej mojej námahy a to bol môj podiel zo všetkej mojej námahy.   11  No keď som sa pozeral na celú moju činnosť, ktorú vykonali moje ruky, a na námahu, ktorú som na ňu vynaložil, a hľa — všetko bola márnosť a honba za vetrom. Niet trvalého zisku pod slnkom. “   Potom hovorí, že aj moc je márnosť…

Viete si predstaviť, že v živote neriešite cenu nijakého tovaru a žiadnych služieb? Viete si predstaviť, že na ktorékoľvek miesto na svete môžete kedykoľvek vyraziť na dovolenku, bez ohľadu na lukratívnosť destinácie? Viete si predstaviť, že ste takí múdri a máte toľko vedomostí, že z iných kontinentov budú prichádzať králi a kráľovné, aby sa o tom presvedčili a napokon prehlásili: „Ani len polovica to nebola, čo sme predtým počuli a mysleli o Tebe v porovnaní s tým, čo sme tu videli a počuli!“? Viete si predstaviť, že na váš rozkaz by sa vybudoval veľký chrám, stavali sa paláce, vznikali celé opevnené mestá? Šalamún toto všetko vyskúšal a nakoniec prehlasuje: „Márnosť!“ Jasné, že tieto veci nemôžeme reálne prežiť, no často sa čudujeme, keď bulvár prináša správy o tom, že svetové celebrity sú nešťastné, boháči fičia na drogách, mocní tohto sveta sú nespokojní a nevedia čo si počať. A tak v hĺbke duše cítime, že ten Šalamún má pravdu, že nie v týchto veciach je zmysel života a nie tieto veci vyriešia veľké márnosti života.

Francúzsky ateistický filozof Cammus, vraj povedal a napísal to, o čom písal už Šalamún: „Život je absolútne nezmyselný z perspektívy smrti.“   Hovorí o tom, že život človeka je ako príbeh v gréckej mytológii spomínaného Sizyfa. Bol kráľom a zakladateľom mesta Korint. Kvôli jeho zlým skutkom ho bohovia odsúdili k tomu, aby jeden veľký kus skaly vykotúľal na vrchol kopca. Keď s vypätím všetkých síl tak urobil, z vrcholu sa skala vždy skotúľala dole. Tak to stále znova a znova opakoval počas celého svojho života. Cammus hovorí, že takýto je život človeka. „Vynakladáme veľké úsilie, aby sme dosiahli nič.“, konštatuje spomínaný filozof.

Predtým, než by sme s kresťanskou obvyklosťou vybavili túto otázku a vyslovili, že to je ateistická filozofia, či zlý sen Šalamúna a veriaci človek toto nemôže prežívať, dovoľte mi vysloviť otázky: „Naozaj sme my kresťania oslobodení od takéhoto uvažovania? Je pravdou to, že my sme výnimkou? My si nezvykneme klásť otázky typu: „Prečo?“ Nestalo sa nikdy nič takéhoto v našom živote? Vieme odpovedať na každú otázku? Prečo sa s nami deje to, čo sa deje? Prečo sme stratili niekoho? Prečo na nás prišla tá choroba? Prečo sme stratili svoju prácu? Prečo sa pokazili naše vzťahy v rodine, medzi našimi priateľmi?“ Nemáme takéto otázky? Pretože sme kresťania a veriaci, vyhýbajú sa nám tieto otázky? Nikdy sme nemysleli na to, že je všetko márnosť a nemá to význam? Alebo môžeme prehlásiť, že keďže sme kresťania a veríme v Boha a keďže sme verní, dostaneme všetko, po čom zatúžime? Za našu vernosť nás Pán Boh odmení, požehná a nemáme materiálne problémy, preto je naše zdravie skalopevné a naše vzťahy sa nepokazia, lebo tí ktorí Boha milujú a nasledujú, tí nemôžu mať žiadne problémy. Akokoľvek pekná je táto predstava, má len jednu chybu, že nie je pravdivá. Lebo takto sa to nedeje a takto to nie je. Veľa kresťanských hnutí však trvá na tom, že to tak je. Keď si verný Bohu, nemáš problém. Keď ho máš, potom nie si dostatočne verný. Čím viacej zla je v tvojom živote, tým menej ťa Boh miluje. Čím viac sa ti v živote darí, tým viac ťa Boh požehnáva, pretože medzi týmito dvoma veličinami je priama úmera. Čím si vernejší Bohu, tým viac sa ti darí v nadobúdaní majetku, tým si zdravší, tým viac sa ti darí v medziľudských vzťahoch, proste vo všetkom. Tento obraz je síce pekný, no nie je pravdivý!

Môže byť zahrnutý aj život zbožného a veriaceho človeka v tej spomínanej všetkej márnosti, o ktorej Šalamún píše? Bádatelia Písma hovoria, že kniha Kazateľ a 4. kapitola knihy Genesis veľmi úzko spolu súvisia. Šalamún používa ten jazyk, ktorý je charakteristický pre 4. kapitolu Prvej knihy Mojžišovej. Čo je kľúčovým slovom knihy Kazateľ prvej kapitoly, ktorú veľmi často používa? Márnosť. HEVEL. Para. Hmla. Kto je jednou z hlavných postáv Genesis 4. kapitoly? Ábel, hebrejsky HEVEL. To isté slovo. Kľúčovým slovom Kazateľ druhej kapitoly je CHANÁ. Druhým hlavným predstaviteľom 4. Kapitoly Genesis je Kain, CHANÁ. Život Kainov je to isté, ako jeho meno. Znamená mať, vlastniť, získať, nadobudnúť. Kain získal všetko, čo chcel, lebo v tom videl zmysel života. Keď čítame, 4. kapitolu knihy Genesis, vidíme, čo všetko Kain získal, čoho vlastníkom sa stal, čo nadobudol. Pozrime sa.

Predovšetkým mal Kain svoju vlastnú koncepciu Boha. Bohu treba slúžiť a uctievať Ho tak, ako si to ja predstavujem. Lebo ja viem, čo sa Bohu páči. Starý zákon poznal obilné obete, i keď pri určitých okolnostiach sa očakávala výlučne krvavá obeť zvieraťa. Nie to však bolo Kainovým hlavným problémom, že nepriniesol takú obeť, akú mal. Podľa Žid 11,4: „Vo viere Ábel priniesol Bohu lepšiu obetu ako Kain a ňou si získal svedectvo, že je spravodlivý, a Boh vydal o jeho daroch svedectvo; a ňou ešte aj ako mŕtvy hovorí.“  Viera Ábela robila jeho obeť hodnotnejšou. Mal inú motiváciu ako Kain. Preto bola aj kvalita jeho obete iná.  Kain priniesol niečo z plodov zeme, no Ábel vybral to najkrajšie a prvorodené. Kain si povedal: „Nie!“ On si myslí, že pre Boha je aj to dobré. Mal inú, vlastnú predstavu o Bohu. Mal svoj vlastný svetonázor. Vlastný zákon. Adam a Eva ešte berú na vedomie následky svojej vzbury. Piaty verš Genesis 4. kapitoly hovorí, že Kain sa veľmi rozpálil hnevom už pri neprijatí svojej obete a potom aj po vynesení rozsudku za bratovraždu začal protestovať pred Bohom, že čo to je za spravodlivosť, že jeho čin má také vážne následky. Gen 4,13.14: „13 Kain povedal Hospodinovi: Môj trest je väčší, než vládzem zniesť.   14  Ty ma dnes vyháňaš z pôdy a budem sa skrývať pred tebou. Budem sa nepokojne potulovať po zemi; ktokoľvek ma stretne, zabije ma.“ Nesúhlasí s Božím rozhodnutím, lebo má svoju vlastnú predstavu, svoj vlastný plán.

Kain je vlastne veľký človek. Nedovolil, aby ho niekto ovplyvňoval. On nebude robiť to čo ostatní. Jemu nikto nebude diktovať čo má a čo nemá robiť. Kain bol osobnosťou. Vlastná predstava, vlastná tvár, vlastné presvedčenie. Aká to vzácnosť, keď nejaký človek nenasleduje dav a má svoju vlastnú životnú filozofiu!

Biblia ďalej hovorí, že Kain mal svojho brata. On vlastnil jedného brata. Celá štvrtá kapitola totiž hovorí, že Ábel, brat Kainov a nikde nehovorí že Kain, brat Ábelov. On mal brata, nie on bol bratom. Kain mal jedného brata.

Kain mal svoje znamenie, pečať na svojom tele. Presne nevieme čo to bolo. No jeho význam bol ten, že mu jednak pripomínalo jeho hriech, ale zároveň aj Božiu milosť. Boh totiž nezničil Kaina, ale mu dal druhú šancu. Chcel, aby sa zo svojej nenávistnej povahy vyliečil.

Ďalej sa Kain stal vlastníkom aj jednej zeme, zeme Nóda, kde bol v bezpečí. Aj keď tam býval ako tulák, ale býval vo svojom.

Potom vlastnil aj jednu manželku aj  potomkov, medzi nimi aj syna Henocha a prapravnuka Lámecha.

Napokon Kain vlastnil aj jedno mesto ktoré sám vybudoval, mesto Henoch.

Aká to kariéra! Aký to príbeh! To bol význam jeho mena. CHANÁ. Získať, vlastniť, ovládať! Nemôže byť toto všetko zmyslom života? Vlastniť a mať! Nie je toto predstava moderného človeka? Nie týmto nás masíruje bulvár? Vytýč si svoj ciele! Maj svoju manželku! Mám, dosiahol som. Maj svoje deti! Mám, dosiahol som. Maj svoju pôdu, svoj dom, svoje vlastníctvo! Mám, dosiahol som. Maj svoj biznis! Mám, dosiahol som. Maj svoju moc, buď predstaviteľom mesta! Mám, dosiahol som. Maj svoju predstavu, filozofiu! Maj svoju tvár, buď niekým! Nenasleduj žiadne filozofie, ale nech tvoju filozofiu nasledujú druhí! A keď to všetko máš, keď si dosiahol svoje vytýčené ciele, získal si zmysel života. Druhá kapitola knihy Kazateľ rozpráva presne o tom. Ja som sadil ja som staval, ja som získal, ja som nadobudol, mám čo vykázať, mám čo ukázať. Mám trvalé mestá, mám svojich trvalých potomkov mám svoje trvalé meno. To hovorí múdry Šalamún. Aj ja som to dosiahol. CHANÁ. Získal som všetko, čo môže jeden človek získať. Ja som bol najväčším Kainom na tomto svete. Urobil som. Čo hovoríte na to? Nie je to dobrá životná perspektíva? Úprimne, ó ako veľmi! Aj polovica z toho všetkého by nám stačila. Nemusíme mať pôdu, stačí mať mesto, ktoré je naše. Nemusíme mať toľko peňazí, stačí mať dosť potomkov a nasledovateľov. Kto by nesúhlasil aspoň s polovicou z toho všetkého?

Oproti tomu všetkému sa pozrime na Ábela. Jeho meno znamená HEVEL, para, hmla, márnosť, zbytočnosť, prechodnú existenciu. Prežil život, v ktorom nemal brata, nemal svoj vlastný svetonázor, pretože bol poslušný, nemal svoju pôdu, nemal manželku, nemal deti, nemal svoje mesto. Zomrel nezmyslenou smrťou ešte pred tým, kým by z toho všetkého niečo dosiahol. A teraz nech sa prihlási ten kresťan, ktorý povie, že to je dobré, že to všetko je v najlepšom poriadku. Je to normálne v živote, že nezískame nič, nemáme ani mesto, ani manžela, ani manželku, ani deti, ani peniaze, ani postavenie, ani moc? A než by sme vôbec niečo dosiahli, niekto nás pripraví o život. Koniec. To bol úžasný život! Aká to perspektíva pre veriacich! Nie je toto práve tá márnosť? Múdry Šalamún hovorí, že HEVEL, márnosť. Ábel vo svojom mene niesol svoj osud. Má význam žiť Bohu verným životom?

Pýtam sa. Keď si treba vybrať medzi dvoma márnosťami, medzi CHANÁ a HEVEL, medzi Kainovou a Ábelovou márnosťou, ktorú by sme si vybrali? Nie je lákavý ten Kain? Nie je omnoho príťažlivejší? Síce to bola márnosť, ale predsa len mal. On aspoň mal. Aj keď to bola márnosť, napriek tomu, všetko vyskúšal. Keď je aj tak všetko márnosťou, tak využime aspoň túto stránku. Dnešný svet žije práve pre túto vec. Veľa kresťanov, väčšina kresťanov žije pre tieto hodnoty. Iné síce hovoria, ale pre toto žijú. Všetko je márnosť…

Mnohí hovoria, že v kresťanstve to tak nie je… Čítajme Žid 11 kapitolu 39. verš: „A títo všetci, i keď dostali svedectvo pre vieru, nedosiahli naplnenie prisľúbenia… “ Ide o hrdinov viery. Splnili sa na nich zasľúbenia počas života? Na niektorých áno, ale na väčšinu sa vzťahuje práve prečítaný text. Tu a teraz na tejto zemi by mohli títo ľudia povedať: „Neoplatilo sa to! Nebol to dobrý podnik! Nestálo to za to! Nebolo pravdou, to, že čím sme boli vernejší k Bohu, o to väčšiu česť, viacej peňazí a o to viac lepších vzťahov sme mali. Pravý opak bol pravdou!“

A tak sa dostávame k riešeniu. Nemôžeme to uzavrieť a ísť domov bez toho, aby sme našli riešenie. Čo je tým riešením? Je jedno riešenie v Genesis 4. kapitole. Biblia píše v 25. verši: „Adam opäť poznal svoju ženu. Porodila syna a dala mu meno Šét, lebo povedala: Boh mi dal iného potomka namiesto Ábela, ktorého zabil Kain.“ Set je predstavený ako náhrada. Jeho meno znamená aj Boží dar. V ňom ďalej pokračovala mesiášska línia, ktorej naplnením bol Ježiš Kristus, ktorý zachránil a spasil ľudstvo. To bol koniec Ábelovej línie. Ježiš Kristus, náhradník, ktorý zachránil teba i mňa, zachránil svet.

Ako skončil Kain? Prišla potopa, bolo po zemi, po meste, po manželke, po potomkoch, po všetkom, čo dosiahol. Kaina nezachránil jeho svetonázor, jeho vlastný zákon, jeho od Boha nezávislý sekulárny život. Raz a navždy bolo vymazané jeho meno, všetko čo dosiahol a urobil. Ábelova línia však cez náhradníka Seta pokračovala, prežila potopu a nakoniec spasila a zachránila v Ježišovi Kristovi celý svet. Prvá kniha Mojžišova, Genesis, dáva tú odpoveď, že aj keď sa oba životy, Kainov i Ábelov, zdajú márnosťou, predsa jeden z nich zostáva, prežije potopu, prežije tento svet a nakoniec sa aj sám Ábel stretne so svojím náhradníkom. To je Ábelova línia.

Aké je riešenie knihy Kazateľ? Prečo kazateľ rozpráva tak pesimisticky, ako rozpráva? Lebo sa odráža od toho, kde sa nachádzame teraz. Oslovuje nás, lebo takto dnes uvažujeme. Povie nahlas to, na čo iba myslíme. To, čo nepovažujeme za zdvorilé vysloviť, on to vysloví. Kazateľ s tým nemá problém, lebo vie, že to je v našich hlavách. Vie, že príjemné, nie je tak príjemné v ľudskej koži. On to povie. Svet delí na dve časti. Jednu nazýva Pod slnkom (Kaz 1,7) a v Kaz 5,2 hovorí, že ty si síce na zemi, ale Boh je v nebesiach, teda Nad slnkom. Pod slnkom a Nad slnkom. Celou knihou sa tiahne refrén Pod slnkom. Je zbytočná a márna múdrosť – pod slnkom. Zbytočné a márne sú vzťahy či rodina – pod slnkom. Chce povedať, že vo svete existujúcom nezávisle od Boha je všetko márnosť a zbytočnosť. Pod slnkom, v uvažovaní človeka, pod perspektívou smrti je úplne márne a zbytočné všetko. Bez Boha nemá zmysel nič pod slnkom.

Hovorí však aj o druhej, inej perspektíve. Nad slnkom. To, na čo sa dívame z Božej perspektívy. To, čo vyzerá úplne inak. V uvažovaní v perspektíve Nad slnkom hovorí kniha Kazateľ 12,13: „Slovo na záver všetkého, čo si počul: Boha sa boj a jeho prikázania zachovávaj, lebo toto je povinnosť každého človeka!“ Človek nedokáže dať Bez Boha zmysel svojmu životu. Keď Boha vynechá, potom Pod slnkom nemá zmysel ani múdrosť, ani peniaze, ani vzťahy, ani moc, ani nábožné kresťanstvo, ani nič. Nič, čo robíme bez Boha, podľa svojho vlastného úsudku a vlastného rozumu. Všetko je márnosť. Pod slnkom to nemá zmysel. Ale to, čo má zmysel, je to, aby sme od Boha prosili múdrosť, aby sme to všetko sledovali a hodnotili z perspektívy Nad slnkom. Lebo život má tu zmysel iba vtedy, keď sa naň pozeráme z Božej perspektívy. Znamená to snáď, že keď to budeme odteraz vidieť takto, nebudeme mať už problémy? Nebudeme už chorí? Nebude už nespravodlivosť? Ale áno, to všetko bude. Nebude už násilie? Nebude mať viacej peňazí ten, kto kradne? Nedostane sa vyššie ten, ktorý používa svoje lakte a iných zašľapuje?  Ale áno, to stále ešte bude.

Pozrime sa na koniec knihy Kazateľ 12,14: „Boh predvolá na súd každý čin, všetko, čo je skryté, či je to dobré, alebo zlé.“ Kniha Zjavenie 1,18 hovorí: „Bol som mŕtvy a hľa, žijem na veky vekov a mám kľúče pekla a smrti.“ Len pri kríži nachádzame riešenie. Kríž hovorí, že príde jeden deň, keď Boh nastolí spravodlivosť. Príde jeden deň, kedy sa stane zjavným, že Ábel zostane a to čo Kain vybudoval, spolu s ním zahynie. Príde jeden deň, keď Boh prijme svojich. Príde jeden deň, kedy všetko to, čo je teraz zlé, pominie. Príde jeden deň, keď poznáme, že sa oplatilo žiť Bohu verným životom a poslúchať Ho. Príde jeden deň, kedy povieme, že sa to oplatilo. Oplatilo sa to aj vtedy, keď sme trpeli. Oplatilo sa to aj vtedy, keď sme utrpeli stratu. Oplatilo sa to aj vtedy, keď nás ponižovali. Oplatilo sa zostať Bohu verným.

Neviem, kto tu dnes s čím vo svojom živote či vo svojej hlave zápasí. Neviem, kto s koľkými otázkami typu „Prečo?“ dnes zápasí. Je veľa toho, čo nevieme vysvetliť. Pod slnkom. Ale je tu odpoveď. Nad slnkom. A v jeden deň prídeme na to, že Boh mal pravdu. V jeden deň nezostane už žiadne „Prečo,“ na ktoré by sme nevedeli odpovedať, lebo budeme v Božej blízkosti. Nad slnkom.

Amen.