Milé sestry a bratia, drahí priatelia, už od dôb babylonskej veže máme tu na svete ako ľudia, ako národy a národnosti, jeden problém. Nemôžeme sa medzi sebou dohovoriť, dohodnúť. A tak sa učíme cudzie jazyky, s väčším či menším úspechom. Záleží na tom, ako to komu ide. Niekto je rýchlejší a ohybnejší a iný sa zase žiadny cudzí jazyk poriadne naučiť nedokáže. A tak sa snažíme, trápime a zase snažíme…

Ale ten problém nemáme len s úplne odlišnými jazykmi. Niekedy môžeme hovoriť rovnakým alebo veľmi podobným jazykom a aj tak sa ťažko dohodneme. Niekedy stačí, aby sa stretli Slováci z rôznych regiónov a môžeme mať postarané o zábavu. Skúste si predstaviť, že sa niekoľko gazdiniek stretne a začnú hovoriť o tom, čo uvaria ako prílohu k hlavnému jedlu. Hrdá Slovenka, ktorá dbá na spisovnú slovenčinu, prehlási, že bude variť ZEMIAKY. Jej priateľka z Rožňavy povie, že uvarí GRULE. K tomu sa môže pridať Liptovčanka s tým, že ona uvarí ŠVÁBKY. Ich priateľka zo Spiša rozhodne prehlási, že ona chce variť BANDURKY. Prešovčanka bude trvať na tom, že uvarí KOMPERE, no jej Záhorská kolegyňa nechce ustúpiť z toho, že sa budú variť KRUMPLE.  Možno ich česká kamarátka pokojne prehlási, že BRAMBORY by boli najlepšie…

Tak to vidíte – takmer rovnaký jazyk a napriek tomu sa nevieme dohodnúť. A čo je ešte horšie, niekedy sa dohodneme i na slove, ale potom má zase pre každého iný význam. Ak niekto povie, že videl korunu, možno hovorí o kovovej minci, ktorú sme pred rokom 2009 používali bežne v platobnom styku, no nie je vylúčené, že myslí kráľovskú korunu, ktorú videl v múzeu ale je dosť možné, že myslí na korunu jablone, ktorú má na záhrade.  Jazyk je proste niekedy ošemetný…

Ale priznajme si, že úplne rovnako to niekedy vypadá aj v oblasti náboženstva. Nemôžeme sa dohovoriť. Možno používame aj rovnaké slová, ale každý im rozumie trochu inak. Vezmime si jedno slovo, ktoré dodnes vzbudzuje medzi kresťanmi veľké diskusie. Kvôli nemu sa ľudia dokážu hádať, hnevať sa na seba… Slovo, ktorého rôzne chápanie zapríčinilo to, že sa iní kresťania často dívajú podozrivo na nás, adventistov. To slovo je MILOSŤ.

1. Význam slova milosť

Čo vlastne znamená slovo MILOSŤ? Používa sa aj v dnešnej reči a v rôznych situáciách.

* Náš pán prezident čas od času udelí niekomu z odsúdených MILOSŤ.

* Vo vojne prosí zajatec svojho premožiteľa o MILOSŤ.

* Ten s ním môže robiť, čo chce. Je mu vydaný na MILOSŤ I NEMILOSŤ.

* Pokiaľ je nepriateľ krutý, je tento človek BEZ MILOSTI zastrelený.

* Poznáme tiež RANU Z MILOSTI.

* A králi či aristokrati sa radi nechávali oslovovať „Vaša MILOSŤ“.

Aj kresťania toto slovo používajú pomerne často. Čo ale naozaj znamená? Je zaujímavé, že JEŽIŠ, sám stelesnenie milosti, nikdy vo svojich kázaniach toto slovo nepoužil. Ale napriek tomu ju okolo seba šíril a jeho život bol životom milosti.

Často sa Starý zákon predstavuje ako kniha spravodlivosti a zákona a v protiklade k nemu Nový zákon ako kniha lásky a milosti. Dovolím si nesúhlasiť. Pretože dnes s vami chcem otvoriť jeden starozákonný text, ktorý je jednou z najkrajších ukážok toho, čo znamená slovo MILOSŤ.

2. Milosť a Mefibóšet

Otvoríme si druhú knihu Samuelovu a nalistujeme si tam deviatu kapitolu. Prečítame si ju celú:

1  Dávid sa spýtal: Zostal ešte niekto zo Saulovho domu? Chcel by som mu pre Jonatána preukázať láskavosť.   2  K Saulovmu domu patril sluha menom Cíba. Toho predvolali k Dávidovi a kráľ sa ho spýtal: Ty si Cíba? On odvetil: Som tvoj služobník.   3  Kráľ povedal: Nezostal už zo Saulovho domu nikto, komu by som mohol preukázať Božiu milosť? Cíba povedal kráľovi: Je tu ešte Jonatánov syn, chromý na obe nohy.   4  Kde je?, spýtal sa kráľ. Cíba mu odvetil: Je v Ló-Debare v dome Makíra, Ammíelovho syna.   5  Kráľ Dávid ho dal previezť z Ló-Debaru, z domu Ammíelovho syna Makíra.   6  Keď sa Mefibóšet, Jonatánov syn a Saulov vnuk, dostavil k Dávidovi, padol na tvár a poklonil sa. Dávid zvolal: Mefibóšet! Ten odpovedal: Tu je tvoj služobník.   7  Dávid mu povedal: Neboj sa! Pre tvojho otca Jonatána ti chcem milosť. Vrátim ti všetky pozemky po tvojom starom otcovi Saulovi a budeš sa trvalo stravovať pri mojom stole.   8  On sa poklonil a povedal: Čo je tvoj služobník, že sa obraciaš k takému zdochnutému psovi, ako som ja?   9  Kráľ zavolal Saulovho sluhu Cíbu a povedal mu: Všetko, čo patrilo Saulovi a celému jeho domu, dávam vnukovi tvojho pána.   10  Ty, tvoji synovia a tvoji sluhovia mu budete obrábať pôdu a zberať úrodu, aby mal vnuk tvojho pána čo jesť. Mefibóšet, vnuk tvojho pána, sa bude trvalo stravovať pri mojom stole. Cíba mal pätnásť synov a dvadsať sluhov.   11  Cíba povedal kráľovi: Tvoj služobník urobí presne tak, ako mu prikázal môj pán a kráľ. Mefibóšet teda jedával pri Dávidovom stole ako jeden z kráľových synov.   12  Mefibóšet mal synčeka Míku. Všetci, čo bývali v Cíbovom dome, boli Mefibóšetovi služobníci.   13  Mefibóšet býval v Jeruzaleme, lebo sa trvalo stravoval pri kráľovom stole. Kríval na obe nohy.

Hneď na začiatku príbehu sa objavuje DÁVID… Pokiaľ niekto v Biblii môže niečo vedieť o milosti, tak je to jednoznačne Dávid. Je teda ten pravý, ktorý nám má čo povedať. Asi poznáte jeho životný príbeh. Intrigy, cudzoložstvo, lož, vražda… Ale na druhej strane je nazvaný v Biblii aj Božím priateľom, mužom podľa Božieho srdca. Pokiaľ teda chceme niečo vedieť o milosti, je pre nás Dávid muž na správnom mieste, ktorý nám k tomu môže niečo povedať.

Pozadie a kontext tohto príbehu môžeme nájsť v 1. Samuelovej knihe v 20-tej kapitole. Ani zosadenie bývalého kráľa Saula, ktorý sa k Dávidovi správal veľmi nepriateľsky, nemohlo narušiť priateľstvo medzi mladým Dávidom a kráľovým synom Jonatánom. Keď sa spolu lúčia, Dávid sľubuje, že nebude ako nový kráľ pomstychtivý voči jeho rodine a že nikdy nezabudne na svoje priateľstvo s Jonatánom.

Teraz už je Dávid kráľom. A spomína si na svojho priateľa, ktorý je už mŕtvy. A tak chce preukázať milosť aspoň niekomu z jeho rodiny. Milosť. Nie DÁVIDOVU milosť, ale BOŽIU milosť (v. 3).

A dozvedá sa dôležitú správu. Ešte je tu Jonatánov syn Mefibóšet, ktorý žije v Ló-Debare. V LÓDEBARE. Už toto hebrejské meno má vysokú výpovednú hodnotu. Keby ste sa spýtali niekoho, kto rozumie hebrejskému jazyku, povedal by vám, že LÓ-DEBAR je miesto, kde už nie sú slová, tam sa nehovorí, nič sa nedeje, tam nie je život. V Ló-Debare nie je NIČ. Pusto, prázdno, mŕtvo. Tam, kde sa už nehovorí, tam nie je život. Tam žije Mefibóšet. Ba čo viac, je invalid, chromý na obe nohy. Postihnutý invalid z Ló-Debaru…

Zo záznamov z 2. Sam 4. kapitoly vieme, ako Mefibóšet ku svojmu postihnutiu prišiel. 2 Sam 4,4: „Saulov syn Jonatán mal syna chromého na obe nohy. Mal päť rokov, keď prišla z Jezreela správa o Saulovi a Jonatánovi. Jeho pestúnka ho vzala a dala sa na útek. Pri úteku sa tak ponáhľala, že jej spadol a ochrnul. Volal sa Mefibóšet.“

Už vtedy to bolo podobne ako dnes. V zemi došlo ku štátnemu prevratu. Vládnuca dynastia bola odstránená a na trón nastúpil nový kráľ. So strachom uteká aj rodina bývalého kráľa, aby si aspoň oni zachránili kožu. Medzi nimi je i pestúnka, ktorá berie kráľovho vnuka, ale po ceste jej spadne, zraní sa a zostane invalidom až do konca života. Zo strachu žije v ústraní. Tam, kde o ňom nebude nový kráľ vedieť. V Ló-Debare. Žije sám so svojou rodinou, so strachom a snáď i s nenávisťou k novému kráľovi.

A naraz ho kráľ objaví a nechá si ho priviesť do svojho paláca. „Čo so mnou asi chce?“ „Čo so mnou bude?“ „Prežijem toto stretnutie?“ Mefibóšet padá pred kráľom k zemi (v. 6). Čaká to najhoršie. Ale Dávid ho šokuje – v. 7: „Neboj sa! Pre tvojho otca Jonatána ti chcem preukázať milosť.“

Čo na to hovorí Mefibóšet? V. 8: „Čo je tvoj služobník, že sa obraciaš k takému zdochnutému psovi, ako som ja?“ PES, to je dnes niekto J. Dnes môžete za psa zaplatiť omnoho viac, ako ste schopní zarobiť za mesiac. Psi sú dnes chránení zákonmi, sú to maznáčikovia. Predávajú sa psie topánky, kabátiky, špeciálne psie konzervy, psi majú svojich lekárov, útulky, hotely, dokonca i cintoríny. PES, to je dnes niekto J. Ale v tej dobe… Pes – to bola tá najhoršia nadávka. Prekliate zviera. Nečisté. Symbol pohanov a všetkého zlého. Spomeňte si na popis nového Jeruzalema v poslednej kapitole Biblie: „Psi zostanú vonku!“ Méfibóšet, invalid z Ló-Debaru, pes, ktorý má strach.

Ale napriek tomu mu Dávid hovorí: „Neboj sa!“ KVôLI JONATÁNOVI. Ja som s ním uzavrel dohodu. A vracia mu majetok jeho otca. Všetko dostáva späť. Ale to nie je všetko. Môže teraz už jesť pri kráľovskom stole (v. 7.10). Ako jeden z jeho synov. Spolu s jeho deťmi. Každodenne. Navždy.

Už nebýva s obavami v Ló-Debare. Býva v Jeruzaleme. V meste pokoja (to je význam slova Jeruzalem). Radikálna a nečakaná zmena, biológovia by povedali: metamorfóza. Krívajúci invalid získava znova postavenie princa, kráľovho syna. Sedí pri jednom stole s kráľom a s jeho rodinou.

V príbehu je ešte jedna vec, ktorá je pre mňa prekvapivá. Pri prvej zmienke o Mefibóšetovi sa v 3. verši dozvedáme, že bol chromý na obe nohy. A celý príbeh končí v 13. verši rovnakými slovami: „Kríval na obe nohy.“ Keď sa v hebrejskej literatúre niečo opakuje, znamená to, že je to dôležité, že sa to má zdôrazniť. Ako keby sme na túto skutočnosť nemali zabudnúť! KRÍVAL NA OBE NOHY.

Predstavujem si, ako asi vypadala kráľovská jedáleň. V čele dlhého stolu sedí kráľ. Stôl je prestretý, čaká sa len, až bude môcť hostina začať. Postupne prichádzajú kráľove deti. Prichádza Absolón, za ktorým vlejú jeho dlhé krásne vlasy. A tiež Šalamún. A ďalší a ďalší. Krásna princezná Támar… A medzi nimi: MEFIBÓŠET! Opiera sa o paličku a dokríva na svoje miesto. Je tam, spolu s kráľovskými deťmi. Na stole je krásny biely obrus. Snehobiely obrus, splývajúci zo stola až na podlahu. Obrus, ktorý prikrýva nielen stôl, ale aj Mefibóšetov handicap.

3. Milosť a my

Starý príbeh. V Starom zákone. A napriek tomu, ako keby sme ho vystrihli z evanjelií. „Evanjelium podľa Mefibóšeta.“ Evanjelium, dobrá správa o milosti. Čo sa tu dozvedáme o nás a o milosti?

* Dávid je schopný ODOVZDÁVAŤ MILOSŤ. On ju dostáva od Boha, a i on sa stáva „stelesnením milosti“. Nielen o nej hovorí, prejavuje sa v jeho živote. „Je tu snáď ešte niekto, komu by som mohol preukázať milosť Božiu?“ Hľadá, kto ho ešte potrebuje. Aj Boh hľadá všetkých ľudí. Hľadá… stratenú mincu, stratenú ovcu, stratené dieťa… Hľadá mňa, hľadá teba.

* LÓ-DEBAR – to je miesto, kde žil každý z nás. JERUZALEM – to je miesto, kam nás pozýva kráľ. „MŔTVY PES“ na začiatku, potom „KRÁĽOV SYN“. To, kým sme boli, a to, kým nás chce učiniť Boh. Boh, ktorý nám hovorí: „Už dávno som zabudol na tvoj Ló-Debar! Pre mňa už neexistuje. Pochoval som ho na dno mora.” Ale my ľudia sme často odborníkmi v podmorskom potápaní. Dokážeme sa potopiť do neuveriteľných hlbín, vyhľadať „čierne skrinky“ jedni druhých. Pre Boha už neexistuje naše temná minulosť. Už nepozná náš Ló-Debar. Iba Jeruzalem. Už nie som „mŕtvy pes“, som „kráľov syn“.

* Mefibóšet sa pýta: „KTO SOM JA?“ Je potrebné uznať svoju nedokonalosť. Nemám nič, čím by som si zaslúžil priazeň. A práve v tejto chvíli pre mňa môže ON niečo urobiť. Prečo?

* Dávid hovorí: „Kvôli Jonatánovi. Ja som s ním uzavrel dohodu.“ KVÔLI JEŽIŠOVI. Nie kvôli mojím schopnostiam. Len kvôli Ježišovi môžem byť zase prijatý za syna. Pokiaľ prijmem jeho smrť ako svoju jedinú šancu.

* A potom prichádza rehabilitácia. „NEBOJ SA,“ upokojuje ho Dávid. Už sa nemusí báť. Strach je dôsledkom hriechu. Adam sa v raji schoval pred Bohom. „Bál som sa!“ Ježiš ale hovorí: „Nebojte sa!“ Už sa nemusíme báť.

Záver

V príbehu sa 2x hovorí o Ló-Debare, ale až 4x o tom, že mohol jesť pri kráľovskom stole. Plné stoly. Až nadbytok všetkého dobrého. Apoštol Pavol hovorí, že v Kristovi máme všetky požehnania. Všetko, čo potrebujeme, ba ešte omnoho viac. Boli ste obdarovaní milosťou. Milosťou za milosť. Až nadbytok milosti. Čím to je, že niekedy máme pred sebou kráľovskú hostinu a podobne ako Izraeliti spomíname na tie „uhorky, ktoré sme mali v Egypte“?

Nech nás Boh chráni pred tým, aby sme niekedy zabudli na to všetko, čo od neho máme. Ale nech nás chráni i pred tým, aby sme zabudli, odkiaľ sme prišli. Z Ló-Debaru. Nie preto, aby nás to ubíjalo, ale aby sme mohli viacej oceniť veľkosť Jeho milosti!

Amen!