Tichučko volal som. A nepočul si.

Toľkokrát. Toľkokrát odpovedals: NIE SI.

Dal som ti zmysly, aby ma poznali.

Zapredal si ich túžbam a tie pomaly

a isto ti vzali moju podobu a čistotu,

však jedno nemohli ti naplniť – istotu.

Istotu v to, že nie som a že ťa nenájdem.

Čakal si, že ako priateľ k tebe nezájdem?

Tam kdesi v hĺbke svojej bytosti

si plný otázok bol, tajuplnej ľútosti,

že nepoznáš a nevieš a nechceš prijať dar,

ktorý do srdca, mysle, údov vrátil by ti jar.

Počul som slová, videl tvoje kroky,

však čakal som dlhé tvoje dni a roky,

až budeš unavený v svojom márnom vzdore

a povieš – ak naozaj si, ukáž sa tam hore.

Ako rád odpoviem na tie prosby skryté,

sťa hodváb ľahučké, ním do kameňa ryté.

Či počul by si môj hlas v sile hromu?

Priložil bys ucho do trhliny svojho domu?

Ako mal som sa ti prihovoriť,

keď ľudskou múdrosťou by chcel si sa boriť

s tým, čo mocou večnou vládne,

ty človek, hlina, prach tam priestoru na dne.

Ako som mal srdce tvoje odbremeniť

od sveta ponúk a celého ťa zmeniť?

Ako som tvoj srdca zrak mal zaostriť,

keď náš vzťah sa musel zákonite vyostriť?

Ako som naučiť ťa mohol načúvať mi,

keď nevedel si ani zvuk ako ťa mámi?

Prišiel som teda a povedal som: ticho stoj!

Ponúkam do večnosti posledný ti spoj.

Vzal som ti zmyslov túžby, sveta ponuky,

v bezmocnosti zviazal a zobral do ruky

skrehnuté tvoje ľudské dlane.

Viem, že to bolelo, preto ponúkol ti za ne

ticho, aby konečne si počul, syn môj

cez moje Slovo, cez bolesť a útechu a  keď svoj

ten pahýľ života si prijal ako dar,

vedel som, že prijmeš už aj krásnu večnú jar.

Miloval a preto bolesťou som pretavil ťa

a prídem, prídem čoskoro, by s ostatnými predstavil ťa

– až odbremením prach tela, keď skončí sa smrti noc –

tým, čo nepoznali kliatbu hriechu a jeho moc.

Až potom stretneme sa tvárou v tvár.

Aj z tvojej bude sálať láska, radosť, vďaky žiar.

Mária Hletková